OBSAH : AKO MÁLO STAČÍ K „MASAKRE“ KTO VYRIEŠI PODIVNÝ PRÍPAD SO PSOM? CYRIL A METOD V BRNE NSCENÁCIA PLNÁ NAPÄTIA Z HRY DESIATICH ČERNOŠKOV Apartmán v hoteli Plaza JEZINKY A BEZINKY ZROD NOVEJ HERECKEJ DVOJICE STARÍ MLČIA, MLADÍ SA NENÁVIDIA KEĎ LÁSKA ZABÍJA VÝPRAVNÁ LEGENDA O NEBOJÁCNOM VOJAKOVI KOMÉDIA TRI V TOM – ČESI TOMU VRAVIA „TAŠKAŘICE“ OBRAZY NAŠICH VÁŠNÍ A SLABOSTÍ MILOVANÁ DVOMI MUŽMI AKO DOSTAŤ ŽENU DO KLIETKY REDFERST AJ UMELCI MUSIA ŽIŤ MROŽKOVE JEDNOAKTOVKY V BRNIANSKOM DIVADLE REDUTA BRNO MÁ ĎALŠIEHO CYRANA HRA O HVIEZDE SO ŽIARIACOU DIVADELNOU DIVOU ECOV THRILLER ZO STREDOVEKU V ČESKEJ DIVADELNEJ PREMIÉRE EXPRES NA ZÁPAD MIZANTROP PODĽA BURANOV HRAVÝ TARTUFFE NESRANDOVNE O SRANDE V+W PRIPRAVUJÚ PRE VÁS KRÁĽ OIDIPUS A NAŠE SEBAPOZNANIE BISKUPSKÝ DVOR DIVADLO PRIJAL DIVADLO O OSAMELOSTI DRÁMA PLNÁ PROTICHODNÝCH CITOV PRVÝ ČESKÝ SLOBODOV ARMAGEDON CON AMORE DOKONALÁ SVADBA – DOKONALÁ KOMÉDIA VYNIKAJÚCI GOGOĽ S VYNIKAJÚCIM DRAMATURGOM ANATÓMIA ZLA BLBEC NA VEČERU BURANI TIAHNU NA BRNO NIE JE OBED AKO OBED SMUTNÁ KOMÉDIA BRNIANSKE TRI SESTRY NOVINKY ZO ZLÍNA OPERNÝ EUGEN ONEGIN V BRNE VESELÝ VEČER TROJKRÁĽOVÝ HRA O KUMŠTE A ZÁŽITKOCH Z NEHO TRAJA, TRAJA, TRAJA MUŠKETIERI „MAMZELKA“ V BRNE ARGENTÍNSKA KOMÉDIA V BRNE NESTROY OPÄŤ V BRNE

---

Yasmina Reza: Bůh masakru. Preklad: Michal Lázňovský. Dramaturgia. Helena Michková, Ilona Smejkalová. Réžia: Milan Schejbal. Scéna a kostýmy: Kateřina Baranowska. Premiéra: 21. 3. 2014 v Mahenovom divadle v Brne.

     Národné divadlo v Brne bolo vyše roka bez riaditeľa, s dočasnou dramaturgiou, dočasným umeleckým vedením. Divadlu to veľmi neprospievalo – našťastie sa už situácia stabilizovala a snáď svitlo na lepšie časy. Do funkcie riaditeľa nastúpil Martin Glaser, pôvodne šéf činohry Jihočeského divadla, ktorý so sebou priviedol nových umeleckých šéfov aj dramaturgov. A prvým viditeľným počinom bola zmena v repertoári činohry. Veru sa už nepamätám, aký titul sme mali vidieť v marci 2014 – viem iba, že som o správnosti nasadenia tohto titulu dosť pochyboval. A zmena? Nádherná „konverzačka“ francúzskej herečky a dramatičky s mnohonárodnými koreňmi – Yasminy Rezy, s názvom: Boh masakra. Dnes slávna a v celej Európe hraná dramatička začínala hrou Rozhovory po pohrebe (1987) a hneď slávila úspech. Nasledovala Cesta do Zimy, Kumšt (premiérovaný v Brne rovnako, ako v Slovenskom komornom divadle v Martine). Teraz v Brne uvedené dielo - Bůh masakru sa hrá tiež napríklad v bratislavskom divadle Aréna. Pôvodne je to: „La Dieu du Carnage“, čo je čosi ako „Boh krviprelievania“. V češtine sa dielo hrá pod názvom: „Bůh masakru“, v slovenčine, „Boh masakra“.

      Príbeh je veľmi jednoduchý. Manželia Houlliéovci pozvali do svojho bytu manželov Reilleových, aby v pokoji a s istým kultúrnym nadhľadom, ako sa na civilizovaných ľudí patrí, urovnali spor. Jedenásťročný syn Houlliérových totiž rozbil palicou rovnako starému synovi Reilleových hlavu, vyrazil mu dva zuby, spôsobil bolesť. Z pokojného urovnávania sporu postupne dôjde k nedôstojnému obviňovaniu, kto je ako zodpovedný, napríklad za výchovu detí. Nakoniec sa spor zvrhne na hádky medzi manželmi, odkrývajú sa hlboké nedorozumenia. Nechýba zvracanie pani Reilleovej, dôjde dokonca k utopeniu mobilu Alana Reillea, k zúrivej hádka už pripitej Veroniky Houlliéovej so svojim manželom Michalom. Doslova sa masakrujú všetci štyria navzájom a my nevieme, či sa smiať nad komikou situácií, keď sa na ne „zvonku“ pozeráme, alebo skôr plakať nad úplne zbytočnými hádkami, ktorými sa aj milujúci ľudia od seba vzďaľujú. Alebo to všetko bola pretvárka? Až teraz, keď uvoľnili stavidlá vášní, ukazujú tí ľudia svoju pravú tvár?

      Režisér predstavenia Milan Schejbal má už z textami Yasminy Rezy skúsenosti a bolo vidno, že svoj prístup k „hereckej réžii“ zužitkoval aj v tejto inscenácii. Skutočne nešlo o nič iné, ako sa pohrať s detailmi, urobiť všetky akcie aj reakcie maximálne civilné, vierohodné, jednoducho pravdivé. K tomu mu samozrejme pomohli interpreti. Tereza Groszmannová ako Veronika Houlliéová. Domáca pani, hostiteľka, intelektuálka, ktorá dokáže ukryť svoje antipatie, udržať istú noblesu, pravda, dokiaľ sa asi aj vinou vypitého rumu nedostane do otvoreného konfliktu, v ktorom sa prejaví ako stopercentná hysterka. Jej manžel Michal, v podaní Petra Bláhu je jednoduchý, praktický (povolaním predavač potrieb pre domácnosť), trochu submisívny muž, ktorý v rozvitom konflikte tiež dokáže prekvapivo „vypeniť“. A hostia? Aneta Reilleová v podaní Kláry Apolenářovej je už od počiatku dosť nevyrovnaná osoba, ktorej stačí skutočne málo, aby otvorila ventil konfliktu. A jej muž, Alan, v podaní Petra Halberstadta je vďaka jednej rekvizite snáď najkomickejšia postava hneď od počiatku. Striedavo medzi replikami totiž pán advokát telefonuje so svojim klientom pomocou handsfree setu a my v niektorých momentoch nevieme, či odpovedá na repliku na scéne, alebo reaguje na hlas v telefóne. Táto postava je asi najkomickejšie napísaná. Halberstadt ju interpretuje tak nádherne a pravdivo, že by sme ako diváci tiež najradšej ten jeho telefón hodili do vody, do vázy s kvetmi.

      Treba konštatovať, že Yasmina Reza práve výborným odpozorovaním reakcií mužov a žien, robí svoje dramatické diela pravdivé, komické j smutné zároveň. Jednoducho také, akým je vlastne sám život. A interpreti, pokiaľ sa stretnú také talenty ako v brnianskej inscenácii, robia z jej tragikomédie výborné divadlo. To sa v Brne naozaj vydarilo.

Mark Haddon, Simon Stephens: Podivný prípad so psom. Réžia: Mikoláš Tyc. Asistent réžie: Igor Ondříček. Preklad: Jiří Josek. Kostýmy: Barbara Wojtkowiak. Dramaturg: Jan Šotkovský. Scéna: Karel Čapek. Hudba: Lukáš Janota. Scénická projekcia: Petr Hloušek. Pohybová spolupráca: Halka Třešňáková. Premiéra: 30. 11. 2013 v Mestskom divadle Brno

      Do repertoáru Mestského divadla v Brne pribudol v novembri 2013 nový titul. Podľa románu Angličana Marka Haddona (2003) napísal zaujímavú dramatizáciu Simon Stephend (2013), jeden z najúspešnejších britských autorov súčasnosti. Príbeh hry je pomerne jednoduchý: pubertálny Christopher nájde oproti domu, kde býva, mŕtveho psa, ktorý je brutálne pripichnutý k zemi vidlami. Začína sa skoro detektívny príbeh o hľadaní psieho vraha. Postupne zistíme, že ho zabil otec Christophera, ktorý po tom, čo mu ušla manželka práve so susedom, žije s chlapcom sám a s láskou sa mu venuje. Bol by to banálny príbeh keby... Ten chlapec, dorastajúci v muža je autista. Presnejšie povedané odbornou terminológiou trpí Aspergerovým syndrómom. (Prvý raz popísal túto duševnú poruchu rakúsky psychiater Hans Asperger a dopomohol tak odlíšiť tento syndrom od autizmu s podobnými prejavmi).
      Nie je to prvý raz, čo sa v umení objavujú postavy s podobnými duševnými príznakmi. Od najznámejšieho filmu Rain man s Dustinom Hoffmanom a Tomom Cruisom, až po film Čo žerie Gilberta Grapea, s Leonardom Di Capriom v hlavnej roli. Ešte spomeňme aspoň zaujímavý film Bol som pri tom, v ktorom sa záhradník (Peter Sellers)nedokáže vyrovnať so smrťou svojho pána.
      Románov na túto tému sú desiatky, napríklad Marcelo objavuje skutočný svet od Francesca X. Storka, alebo Hviezdy, jablká a sklíčka od Susanne Schäferovej, ktorá je autistkou a týmto spôsobom sa „vypisuje“ zo svojho handycapu. Z tohto pohľadu sa divadelná hra Podivný prípad so psom veľmi ponáša na knihou Schäferovej.

      Chlapec Christopher si tiež píše denník, vyjadruje v ňom svoje pocity, zvláštny pohľad na svet, ktorý je prísne logický a predsa zbavený všetkých spoločenských zvyklostí. Tým je však pre okolie ťažko prijateľný. Preto sa jeho úporná snaha dopátrať sa pravdy stáva pre okolie neprijateľná. Je zdrojom všetkých nedorozumení. Trápi sa chlapec, trápi sa jeho otec aj matka, ktorá výchovu nezvláda, a tiež jej priateľ, s ktorým vlastne zbabelo ušla pred chlapcovou chorobou.
      Režisér Mikoláš Tyc podľa prekladu Jiřího Joska postavil inscenáciu na základných premisách Christopherovho záujmu, a tým je matematika. Preto aj scéna Karla Čapka je zložená s presných kubusov, na ktoré sa v pozadí premietajú matematické postupy ( autor týchto riadkov im vonkoncom nerozumel: Prvočíslo je prirodzené číslo, ktorého jedinými deliteľmi sú 1 a ono samo. Každé prirodzené číslo väčšie ako 1 je buď prvočíslom, alebo zloženým číslom. Začiatok radu prvočísel sú čísla 2, 3, 5, 7, 11, 13, 17, 19, 23, 29, …) Rozumiete tomu? Ja som nerozumel. Ale vráťme sa k inscenácii. Okrem motívu zabitého psa je v nej dôležitá chlapcova túžba predčasne maturovať z matematiky a túžba niekam patriť. Aj keď sa mu snaží okolie pomôcť (Siobhan Hany Holšovej, pani Alexandrová Miroslavy Kolářovej), nedarí sa toto snaženie naplniť práve preto, že trpí síce ľahšou formou Aspergerovho syndromu, ale predsa len sa jeho duševná porucha prejavuje vlastne ustavične. Chlapec sa panicky bojí dotykov – hlavne tých nečakaných. Nie je schopný emocionálnej vzájomnosti ani sociálne primeraného správania. Chlapec nie je ochotný spolupracovať a naopak spoluprácu zanovito vyžaduje, ak ide o jeho záujem. (Vyšetrovanie zabitého psa.) Pre herca je asi dôležité študovať správanie sa takého mladíka, pretože v detailoch si nič podobného človek nedokáže vymyslieť a je tu vždy nebezpečenstvo karikovania, preháňania, nebezpečenstvo nepravdivosti.
      Mikoláš Tych viedol hercov k civilnému herectvu, k maximálnej pravdivosti vyjadrovania, gestikulácie, pohybu v mizanscéne. Veľmi citlivo bola zahraná postava otca (Igor Ondříček) aj matky (Alena Antalová). Hlavnú rolu, chlapca Christophera hral Vojtěch Blahuta. Herec mladého vzhľadu sa na tu rolu vskutku hodil. Doteraz hrával syna baróna (Markéta Lazarová) alebo syna kráľa (Beckett), benediktínskeho novica (Meno ruže) alebo Slavomíra Plachého (Cyril a Metod). Odrazu je v postave, ktorá „nezlezie zo scény“. V postave, ktorá má stovky nuansov, od snenia po agresivitu, od celkom normálneho správania sa poslušného synčeka, až po nevídanú vzburu s ideou fix na čele. Je to človek prísne logicky uvažujúci, pre svoje okolie ale často iracionálny. Je to jednoducho skutočný chalan trpiaci Aspergerovým syndrómom. Herec Blahuta sa svojej postavy zhostil dokonale. Určite ide o jeho najzrelejšiu aj najnáročnejšiu rolu.
      Inscenácia má naliehavé humanistické vyznenie. Napriek skľučujúcemu stretnutiu s duševnou chorobou mladíka je v nej aj dosť humoru na pokraji úsmevu a sĺz. Je to dojemný príbeh bez lacných efektov. Je to príbeh hlboko ľudský.

      Stalo sa už tradíciou, že na nádvorí brnianskeho Biskupského dvora, rovno pod majestátnym chrámom svätého Petra a Pavla, sa v lete uvádzajú hry z produkcie Mestského divadla v Brne. Tradíciou tiež je, že jedna z tých hier je pôvodné dielo uvedené vo svetovej premiére a jeho autori ho píšu tak, aby zapadlo do tohto magického prostredia. Minulý rok to bol Barón Trenck, scénická feéria o známom bojovníkovi z čias Márie Terézie, ktorý neslávne skončil svoju divú životnú púť vo väzení na neďalekom hrade Špilberg. Na začiatku tohto leta Mestské divadlo uviedlo hru Cyril a Metod alebo Dobrodružstvo písma k výročiu príchodu vierozvestcov na Veľkú Moravu. Pod obidve spomenuté diela sa ako scenáristi podpísali mladí domáci tvorcovia: herec Petr Štěpán, dramaturg Jan Šotkovský a režisér Stanislav Slovák. Sugestívnu scénickú hudbu k ich najnovšej inscenácii skomponoval Karel Albrecht.

      Zatiaľ čo minuloročný Baron Trenck bola takmer zábavná feéria, umne spísaná skladba obrazov zo života búrliváka, tohoročný cyrilometodejský príbeh mal omnoho vážnejší tón a nútil k zamysleniu: Quo vadis...? Nie je to sakrálne dielo, ktoré by najrôznejšími spôsobmi oslavovalo Dielo Božie. Autori pojali príbeh ako cestu ku vzdelaniu. Ako povinnosť dokončiť začaté dielo osvety. Príbeh však pojali aj ako politikum. Svätci sa pohybujú na neistej pôde mocenských bojov, na ktoré nie sú pripravení tak, ako by sa od nich očakávalo. Nie sú to diplomati. Sú zvestovatelia nových myšlienok, ako... povedané dnešným slovníkom, medializovať Boha. Prvým a základným zákonom takej medializácie je porozumenie, pochopenie. A to je podmienené jazykom. Nie je účinnejší spôsob, ako „kristianizovať“ pohanov, než je dar jazyka, vyjadrovanie sa jazykom, ktorému rozumejú.

      Svätý Konštantín (na sklonku života prijal v rímskom kláštore mníšske meno Cyril) sa narodil v Soluni v roku 827. V análoch je najčastejšiu písaný ako Konštantín filozof. Jeho starší brat Metod (narodený 813) bol skôr politikom, taktikom, na sklonku života sa stal moravsko–panónskym arcibiskupom. Paradoxné pritom je, že obidvaja vierozvestcovia nikdy neboli biskupmi. Ich sláva sa však šírila a za biskupov ich považovali ako Slovania, ktorí prijímali ich učenie, tak panovníci, či už s nimi sympatizovali, alebo nie. Hoci sa v Stredoveku udomácnila pod silným vplyvom Germánov a Frankov na našom území latinka, boli to práve dvaja svätci, ich premyslené písmo „cyrilika“ – upravené grécke písmo ktoré rešpektovalo štruktúru slovanských jazykov a dopomohlo ku kristianizácii stredoeurópskeho prostredia. Berieme pri tom do úvahy, že oná „kristianizácia“ to nebolo iba šírenie slova Božieho. Išlo o celý kultúrny komplex, civilizačné dedičstvo kresťanstva, umne previazané (jazykom) s regionálnou kultúrou.

      Napriek niekoľkým písomným dokumentom a viacerým fragmentom z neskoršieho obdobia, o živote Cyrila a Metoda vieme veľmi málo. Ich každodenný život, stretávanie sa s obdivovateľmi aj nepriateľmi, ich víťazstvá a prehry sú málo zaznamenané. Dokonca často ani netušíme, aké sú príčiny niektorých ich kľúčových rozhodnutí. A tých bolo viac. Už len to putovanie: Konstantinopolis, Krym, Veľká Morava, Benátky, Rím, Panónia. Putovanie, ktoré sa dá dnes zvládnuť za desiatky hodín, trvalo v prvom tisícročí dlhé mesiace. Málo toho vieme o chorobách, ktoré ich sprevádzali, o udalostiach, ktoré prežívali na cestách.

      Autori scenára mali voľnú ruku, mohli si pokojne vymýšľať farbisté príbehy z deviateho storočia. Z inscenácie mohol byť ďalší dobrodružný „Baron Trenck“. Našťastie tak neurobili. V dnešnej unáhlenej a povrchnosťami živenej dobe výrazne spomalili, nechali sa inšpirovať niekoľkými kľúčovými rozhodnutiami ich púte životom a vytvorili tak obraz hlboko ľudských (dnes by sme povedali) mníchov, ktorí na seba zobrali poslanie a boli ochotní ho cez všetky prekážky splniť. A možno viac ako viera, ich držala pri sebe a so Slovanmi ľudskosť. Práve túto hodnotu dokázali autori z príbehu vytiahnuť. Namiesto sakrálneho bohuslužobníctva, ku ktorému téma vyslovene láka, zo všetkých myšlienok a činov vychádza na povrch viera v človeka a v jeho silu múdro a s láskou žiť. Samozrejme, že v dramatickom diele nie je možné vystačiť iba s filozofovaním. Preto autori vložili do príbehu konflikt na vládnucom dvore, konflikt medzi germánskym klérom a vierozvestcami. Drobnosti zo života obyčajných dedinčanov (mladučká Vesna a plachý chlapec Slavomír), nechýbajú tanečnice v bielom, ktoré autori nazvali Vízie. (Tu cítiť divadelnú školu režiséra Stanislav Mošu, ktorý vo svojich autorských inscenáciách často pracuje s obraznými básnickými metaforami.)

      Na scéne Jaroslava Milfajta, ktorá musela citlivo korešpondovať s exteriérom Biskupského dvora, je čo rozohrávať. Hnedé akoby balvany boli raz panovníckym trónom, inokedy obranným valom. Pozadie z voľných látkových šálov bolo umne nasvecované a tvorilo tak sugestívnu predstavu dávnoveku (scénické projekcie Petr Hloušek). Dievčatá v bielom choreograficky ako vždy citlivo viedla Hana Kratochvílová a kostýmy zapadajúce do atmosféry realizovala dvojica výtvarníčok Andrea Kučerová a Eliška Ondráčková.

      Režisér Stanislav Slovák pravidelne vychádza z herectva jednotlivých osobností. Sám pôvodne herec vie veľmi dobre vycítiť možnosti a prednosti jednotlivých protagonistov. A tak Konštantin Viktora Skálu aj Metod Ladislava Kolářa vychádzajú dominantne a pri tom hlboko ľudsky. Možno mi trochu chýbal v scenári hlbšie domyslený (vymyslený) ich vzájomný vzťah, ale možno to bol aj úmysel, neuhýbať od dominantnej témy služby. Komu? Bohu? Slovanom? Oboje tam je a hodnotiť treba práve to, že slovo Služba tu má viacero ľudských rozmerov.

      Brno má teda za sebou svetovú premiéru vydarenej inscenácie, ktorá sa dôstojne radí k tomu najlepšiemu, čím možno pripomenúť príchod Cyrila a Metoda na naše územie.

      Niekedy je dobré zastaviť sa. Je dobré, že táto inscenácia dokáže položiť základnú otázku: Quo vadis..?

IAghata Christie: A pak už tam nezbyl ani jeden aneb Deset malých černoušků. Réžia: Peter Mankovecký. Dramaturgia: Helena Michková. Scéna: Pavol Andraško. Kostýmy: Jana Kuttnerová. Hudba: Peter Mankovecký. Premiéra: 26. 4. 2013 v Mahenovom divadle NDB Brno.

      Brnianske Mahenovo divadlo uviedlo ako posledný titul činohernej sezóny 2012/2013 známu detektívku Agáty Christie s názvom, ktorý kedysi puritánski antirasisti považovali za neprijateľný - Desať malých černoškov. Príbeh vychádza z princípu riekanky známej nielen v anglosaskom svete. Postupne sú ľudia likvidovaní podľa „návodu“ z riekanky a nikto takmer do konca nevie, kto je vrahom. Krásne psychologicky vykreslené postavy, napätie a dokonca miestami aj humor, to sú atribúty, ktoré urobili z tejto knihy a jej divadelnej či filmovej adaptácie veľké divácke lákadlo.
      V Brne sa inscenácia volá „ A pak už tam nezbyl ani jeden“. Názov zmenila sama Agátha Christie, keď americkí puritáni neboli ochotní prijať termín „černoško“. Asi sa podľa ich predstáv mala riekanka volať Desať malých Afroameričanov. Toľko teda k nezvyklému názvu inscenácie. (V Európe sa občas objavuje titul pod názvom: Desať malých Indiánov).
      Prestavenie som videl dva dni po úmrtí režiséra hry, slovenského herca, hudobného skladateľa a režiséra Petra Mankoveckého – večer vo foyeri práve vkladali do vitríny hárok s obsadením a bol tam dovetok: „Dnešní předsatavení je věnováno památce režiséra Petra Mankoveckého“.
      Bol to šok, z ktorého som sa nevedel spamätať počas celého večera. Šok o to väčší, čím silnejšie som si počas sledovania hry uvedomoval ako je umne režírovaná, ako sa v nej dobre pracuje s funkčnou scénou, ako používa hudbu (P. Mankovecký ju aj skomponoval) a ako skvelo herci detektívku hrajú. Bol to šok!
      Vtipne kostýmovaná inscenácia (Jana Kuttnerová) sa odohráva vo funkcionalistickej vile kdesi v skalách na opustenom ostrove (scéna Pavol Andraško). Inscenátori zvyknú dej hry rozohrávať skôr v interiéroch anglikánskeho slohu. Ale to zabíjanie niekým, kto berie spravodlivosť do vlastných rúk a trestá vraždou tých, ktorých nedostihla súdna moc - ten príbeh je aktuálny v každej dobe. Interiér funkcionalistickej vily má presklené pozadie, cez ktoré môžeme súčasne sledovať aj „nálady“ prírody - búrku, blýskanie sa, len umocňuje atmosféru tajomného večera a noci. To dáva hercom príležitosť hlboko prežiť všetko, čo sa okolo nich odohráva. A herci to skutočne prežívajú. Netreba ich menovať podľa obsadenia. Desiati „černoškovia“ hrajú svoje role tak, ako ich geniálna Christie napísala. Ak by som mal predsa len vyzdvihnúť niektorého z hercov, tak by to bol Zdeněk Černín v úlohe Sira Wargrave. Je akýmsi samozvaným organizátorom celej skupiny, a tak sa aj správa. Černínovi – ktorý na javisku v poslednej dobe viac režíroval ako hral, je takáto poloha skutočne blízka. A potom Petra Halberstadta, ktorý zaujal svojim živočíšnym herectvom v role trochu excentrického. Alebo Petra Bláhu ako Rogersa ...? Doktor Amstrong Bedřicha Výtiska ...Už dosť. Skutočne všetci hrali výborne. No a hudba Petra Mankoveckého? Ako vždy funkčná, podporujúca atmosféru.
      Peter Mankovecký, všetci mu priateľsky vravievali Manky, sa objavil v bulletinu Národného divadla v Brne už dvakrát predtým, ako skladateľ scénickej hudby. Teraz prvý raz ako režisér, a určite to nemala byť jeho jediná réžia v tomto divadle. Spokojnosť hercov aj divákov napovedala, tomu napovedala. Žiaľ, bude to naposledy. Všetci sme tým, čo sa stalo, šokovaní. Hoci sa stáva, že umelec dobrovoľne odíde zo života vo chvíli, keď sa mu darí, je dokonca slávny a najviac vážený. Spomeňme si na hudobného skladateľa Jiřího Svobodu. Na režiséra, básnika a scénografa Petra Lébla. Prečo takíto talentovaní umelci dobrovoľne odchádzajú zo sveta? Sú senzibilní, výnimočne citliví a žiaľ, sú obyčajne so svojimi problémami sami, aj keď žijú intenzívny život medzi ľuďmi, ktorí ich majú radi.
      Zomrel Manky (*16. 2. 1968 - †2. 5. 2013). Skutočne veľmi ťažko sa s tým vyrovnáva ... PETER STOLIČNÝ, Brno

Neil Simon: Apartmá v hotelu Plaza. Preklad: Ivo T. Havlů. Dramaturgia: Matěj Samec. Réžia: Lucie Málková. Kostýmy: Marie Blažková. Premiéra: 14. 12. 2012 v Mahenovom divadle – Národné divadlo v Brne.

      Národné divadlo v Brne prechádza rôznymi personálnymi a organizačnými turbulenciami. Po odchode šéfa činohry Zděnka Plachého ho nahradil zatiaľ zastupujúci šéf Peter Halberstadt (aspoň na základe poznania z tlačových konferencií divadla sa zdá byť rozumne fungujúci a fundovaný - jednoducho budiaci dôveru). Za odstúpeného riaditeľa divadla Daniela Dvořáka je poverená vedením NDB, do ukončenia výberového konania, Mária Hubová.
      Napriek nezvyklému a neveľmi prospešnému „divadlu v pohybe“ vznikla na činohernej scéne Mahenovho divadla zrelá a úspešná komédia Neila Simona, ktorá sa inde hrá aj pod rôznymi názvami, napríklad Apartmán 719.
      Svetoznáma hra z Broadway, kde mala premiéru v roku 1968 a dosiahla vyše tisíc repríz, sa od tej doby hráva po celom svete, bola sfilmovaná a doteraz sa uvádza aj na slovenských a českých divadelných scénach. Neila Simona je právom možné považovať za najúspešnejšieho (a najbohatšieho) autora 20. storočia.
      V Brne bol Apartmán uvedený v divadle Reduta (scéna Národného divadla) už v roku 1972 vďaka múdrej rozhľadenosti dramaturga Iva Osolsoběho, v réžii Stanislava Fišera, s piesňami Vladimíra Fuxa. Treba pripomenúť, že išlo o objavnú a úspešnú, takmer muzikálovú, verziu príbehov. Bola príjemným oživením v ošúchanom a sivastom prostredí operetného repertoáru Spevohry NDB tých čias. Veď už to, že bola uvádzaná „Amerika“ budilo podozrenie a nevôľu miestnych komunistických cenzorov.
      Decembrová premiéra inscenácie Simonovej hry v Mahenovej činohre je uvedená dramaturgom Matějom Samcom (preklad Ivo T. Havlů) na jednoduchej scéne Marie Blažkovej.
      Text je taký vtipný a svižný, že ho skutočne netreba upravovať a mladá (napriek tomu už skúsená) režisérka Lucia Málková potrebovala iba jedno: aby herci v správnom tempe a rytme hrali napísaný text, pretože humor je zvláštna a chúlostivá vec. Objaví sa a stráca niekedy nečakane a umelci musia mať dobre vypestovaný „čuch“ na atmosféru v hľadisku. Zdá sa, že režisérka aj herci čuchové orgány na humor mali nastavené dobre. Smiech divákov sa ozýval takmer stále.
      Simonova hra sa skladá z troch samostatných príbehov, ktoré sa odohrávajú v konkrétnom apartmáne newyorského hotela Plaza. Najprv sa v izbe číslo 719 objaví Karen Nashová (hrá ju Dita Kaplanová) s manželom Samom Nashom (v podaní Martina Slámu). Manželia si po mnohoročnom spolužití už tak zvykli aj na vzájomné repliky, že ich unavuje. Majú v podstate všetko, nič im nechýba, iba vzájomné porozumenie. A Neil Simon brilantne vykresľuje smutnú históriu jedného manželstva, napodiv humornými prostriedkami. Je vidno, že pár Kaplanová – Sláma hrajú ten príbeh s radosťou.
      Hneď v ďalšom príbehu sme svedkami stretnutie mladého úspešného filmového producenta (Petr Bláha) so spolužiačkou zo strednej školy (Zuzana Ščerbová) . Je to stretnutie suverénneho muža na výslní slávy so zakríknutým človiečikom, s matkou , manželkou a jeho obdivovateľkou. Ich rozhovor je plný trhlín, nedorozumení aj túžby. Zasa vidno, ako krásne a radostne sa Ščerbová s Bláhom pohrali s autorovým textom aj s drobnými situáciami, ktoré im ponúkla režisérka Lucie Málková. Nie je zrejmé, či autor zámerne stupňoval komično a napätosť vo vzťahoch, ale určite najvýraznejšia komika vzišla z tretieho príbehu o židovskej svadbe. Roy Hubley (Jan Grygar) vydáva dcéru a musí to byť svadba, o ktorej sa bude veľa hovoriť. Veď tá svadba tiež stála veľmi veľa peňazí. Ibaže nastane nepríjemná situácia, dcéra Norma (Tereza Groszmannová) sa zatvorí v kúpeľni izby číslo 719 a odmieta sa, čo len ozvať. A hostia v reštaurácii čakajú ...Pri zatvorených dverách dcéru prehovárajú, prosia matka (Jana Štvrtecká), otec aj budúci manžel. Každou minútou (tiež vďaka nádhernému herectvu) napätie stúpa. Zvlášť pre Jana Grygara je rola otca hereckou príležitosťou, aká sa tak často nenájde, a treba povedať, že bola do dôsledku zúročená.
      Výsledný dojem? Komédia, na ktorú stojí za to ísť. Nesklamala rovnako, ako kdekoľvek na svete, kde sa hrala. Je však dobré zdôrazniť, že v podaní brnianskych hercov z Mahenovej činohry a vďaka hosťujúcej mladej režisérky Málkovej to bol mimoriadne príjemný zážitok.

Joseph Kesselring: Jezinky a bezinky aneb Arsenik a staré tety. Réžia: Petr Gazdík. Scéna: Emil Konečný. Kostýmy: Andrea Kučerová. Hudba: Igor Vavrda Ars Brunensis Chorus. Premiéra: 15. 12. 2012 v Mestskom divadle Brno.

      Keď Jan Werich priniesol v roku 1958 príbeh Josepha Kesselinga do divadla ABC v Prahe, mali už Jezinky a bezinky za sebou slávnu éru na svetových javiskách a tiež ešte slávnejšie filmové spracovanie. Hororová divadelná hra bola najprv myslená vážne a bola vraj tak zle napísaná, že ju nikto nechcel na javisko uviesť, aj keď to bolo v časoch módneho uvádzania Frankensteinov a Drakulov v divadlách alebo vo filmoch. Horor bol v móde. Jezinky a bezinky – to bol až taký horor, že to bol vlastne čierny humor. Áno, čierny humor – prišlo na um autorovi a dramaturgovi, preto vážny horor prepísali na najčernejšiu komédiu, v ktorej dve tety veselo vraždia svojich ubytovaných nájomníkov a v pivnici ich pochovávajú. Robia to tak nonšalantne a šarmantne, že sa ich synovec nestačí diviť, keď na to príde.
      Mestské divadlo v Brne uviedlo koncom decembra minulého roka túto skoro hororovú komédiu v preklade Jany Werichovej a Márie Fantovej, v úprave Jana Wericha a v dramaturgii Jana Šotkovského. Ide predovšetkým o konverzačnú komédiu, ktorá vždy stojí na hereckých výkonoch. To presne vycítil režisér Peter Gazdík, ktorý dal hercom skutočne dostatočný priestor na rozohrávky. A tak dve staré dámy, Marta Brewsterová (výborná Jana Gazdíková) a jej sestra, vari najlepšia Abby Brewsterová akú je možné na javiskách vidieť (Zdena Herfortová), rozohrávajú svoje party samaritániek, ktoré osamelým starým mužom dávajú vypiť bezinkové víno s arsenikom, aby ich zbavili smutného života. Ale pripletú sa im do cesty kriminálnici, Jonathan (Jaroslav Matejka) a doktor Einstein (Vojtěch Blahuta). Všetky vzťahy ešte zapletie namyslený frajer Mortimer, ktorého krásne zahral Martin Havelka a skomplikuje popletený synovec Teddy (Petr Štěpán). Werich by povedal: „Sranda jako Brno!“.
      Miroslav Horníček píše (a v bulletinu MDB Brno je to pretlačené) zamyslenie sa nad tým, ako hru Jeziky hrať: „Nesnažte se o humor, on tam je. Čím méně ho budete dolovat, tím víc ho tam bude. Tato hra je konfrontací jednajících – a hrajících – osob s tím, co je. Ono tam všechno je a vy to máte svou hrou jenom odkrývat. Nikoli podtrhávat, zdůrazňovat – ono to všechno vyleze samo.“ Presne Horníčkovej rady sa režisér držal a „Ono to vylezlo samo“. Diváci sa smejú od začiatku do konca, pretože tak vážne braný horor je skutočne veľkolepá sranda.
      Mestské divadlo v Brne má teda ďalšiu inscenáciu, ktorá bude divácky zaručene úspešná. A dnes, keď sa so „zlou náladou“ stretávame na každom kroku, je jej inscenácia prepotrebná. „Sranda čistí duši“ tvrdil Werich. A veru, mal pravdu.

Milan Kundera: Jakub a jeho pán. Dramaturg: Jiří Záviš. Réžia: Stanislav Moša. Kostýmy: Andrea Kučerová. Scéna: Emil Konečný. Premiéra: 27. 10. 2012 v Mestskom divadle Brno.

      Dovoľte najprv krátky pohľad do minulosti na divadelné dvojice. Aký je to fenomén javiska? Je to kráľovská súhra komikov, ktorí prechádzajú najrôznejšími situáciami a bavia obecenstvo na pokraji absurdity a melanchólie. Odrážajú svet aký je, aby si ho vďaka nevšedným pohľadom pokrivili a potom odzrkadlili v nových súvislostiach. Komické dvojice, ktoré akoby nechceli filozofovať a predsa svojim konaním kladú otázky, na ktoré divák neľahko hľadá odpoveď. Filmové dvojice Laurel a Hardy, Pat a Patachon, alebo divadelné Voskovec a Werich, Suchý a Šlitr, Lasica a Satinský. Pri posledne spomenutej dvojici sa krátko pristavme. Keď mi kedysi Julo Satinský prezradil, že si telefonujú s Milanom Kunderom a chystajú jeho verziu Jakuba fatalistu, trochu som sa naľakal. Vedel som, ako je Kundera nepriateľsky naladený k akýmkoľvek úpravám svojej hry a tiež som vedel, že dvojica L+S nikdy nebola „otrokom cudzích textov“. Lasicova úprava – čo s tým, preboha, narobí a ako to Kundera prijme? Satinský sa však len usmieval: „Neboj sa, Kundera je náš, či vlastne, my sme Kunderoví.“ Lenže tá hra bola preložená pre divadlo v Martine (1983) a tam akosi dvojica L+S nebola. Nevidel som prvú verziu úpravy. Ale je zrejmé, že Kunderovým kritickým hodnotením prešla. Až keď som uvidel inteligentnú a skutočne citlivú réžiu Martina Porubjaka v Bratislave (1993), pochopil som. L+S boli akoby Kunderom napísaní. Ona plebejskosť Júliusa Satinského ako Jakuba a nádherná noblesa jeho pána - Milan Lasica akoby do toho trojrohého klobúka vrástol. A ich vzájomná vášnivá túžba vyrozprávať jeden druhému príbehy – veď to boli hlavné atribúty komična tejto dvojica odjakživa. Dodatočne som sa dozvedel, že spisovateľ L. Kundera si kdesi v exilovom parížskom byte nad Seinou púšťal platne L+S. Takže snáď, možno, do jeho hry sa vmiesilo čosi nielen z Diderota, ale aj krásne, jednoduché a pri tom akoby nechcene múdre myšlienky dvojice L+S. A ešte čosi zo Smiešnych lások a recept na zázračné predstavenie je hotový.
     Od roku 1975, keď uviedol Ivan Rajmont pod autorským krytím Evalda Schorma Jakuba a jeho pána v Činohernom klube v Ústí nad Labem (Kundera bol ten hnusný emigrant, čo je na Západe, bohužiaľ, slávny a zradil útekom svoju vlasť) sa hra rozletela po československých javiskách a slávila úspech všade, kde sa objavila. A mám taký dojem, že som v predstaveniach, ktoré som videl, pocítil vždy čosi z Lasicu a Satinského. (Alebo som len cítil Kunderu, ktorý mal túto dvojicu rád?) Jedno je isté – nech už boli do tejto hry obsadení J. Bartoška s K. Heřmánkom alebo P. Bzdúch s Ľ. Paulovičom, stále som pri jej sledovaní cítil stopu L+S. Bohužiaľ, Julo Satinský umrel – je to už neuveriteľných desať rokov a Milan Lasica už svojho Jakuba nenašiel. (A možno ani nehľadal.)
      Trochu s obavami som si preto sadal 27. X. 2012 do hľadiska činohernej scény Mestského divadla v Brne. Veril som skúsenému režisérovi Stanislavovi Mošovi. Veril som, scénickému riešeniu Emila Konečného, ktorý v stovkách inscenácií dokázal, že vie vždy hru správne prečítať a kostymérka Andrea Kučerová tiež od roku 1993 oblieka postavy Mestského divadla citlivo a s fantáziou. Bol som si dokonca istý, že Markíza správne pochopí a zahrá Jaroslav Matejka, vôbec som nepochyboval o elegantnom aj živelnom herectve Martina Havelku ako rytiera Saint-Oulen a že bude Lucia Zedníčková výborná krčmárka, to som tiež dopredu tušil. Moje obavy sa však sústredili k Jakubovi Jana Mazáka a k jeho pánovi, ktorého mal stvárniť Viktor Skála. Je dosť nebezpečné mať stále v pamäti Lasicu a Satinského. Na začiatku hry som sa skutočne obávať začal. Mazákov Jakub bol trochu iný, ako plebejec Satinského. Zdal sa mi trochu hlučný. Príliš sebavedomý. A Viktor Skála ako by mal na premiére zviazané ruky. Akoby bol trochu neistý vo výraze. Až po chvíli som si začal na túto dvojicu zvykať, vymazával som si z pamäti známu bratislavskú dvojicu a nechal som na seba pôsobiť rozprávačské avantúry hlavných postáv z novej inscenácie. Živelný Mazákov Jakub a trochu tlmený prejav Viktora Skálu. Prestal som porovnávať: napríklad Lasica s prižmúrenými očami, Skála s pohľadom upreným do diaľky. Satinsky v požívačnom posede, bojaci sa o stratu pohodlia a Mazák nepokojný a ustavične túžiaci... Brnianska dvojica bola jednoducho iná ako L+S. Ale napokon bola senzačná. Stačilo pár prvých minút a už som v pohode sledoval tú eskapádu predstáv a slov, to prenikanie situácií a rolí presne tak, ako ich Kundera napísal. Strihy bez filmového strihu – pretože scénu vôbec nebolo treba meniť. Režisér Moša si s humorom a nadsázkou pohrával so situáciami. Vkladal do príbehu groteskné postavy (Otrapa a mladý Otrapa – Patrik Bořecký a Jakub Zedníček) aj drobným výstupom venoval nemalú pozornosť (groteskné dievča Agáta Andrei Březinovej), jej matka Jana Musilová alebo Justína Márie Lalkovej. Tie ženy, akoby vypadli z Kunderových Smiešnych lások.
      Inscenácia Jakub a jeho pán, s podtitulom: Pocta Denisovi Diderotovi sa na činohernej scéne Mestského divadla v Brne vydarila. Napriek tomu stále mám v pamäti nezabudnuteľnú dvojicu L+S, ale pribudla k interpretácii Kunderovej hry aj iná, veľmi zaujímavá dvojica, ktorá by sa dala uviesť skratkou M+S.

William Shakespeare: Romeo a Júlia. Preklad: Martin Hilský. Réžia: Zdeněk Černín. Scéna: Daniel Dvořák. Kostýmy: Sylva Zimula Hanáková. Hudba: David Rotter.

      Prvou premiérou novej sezóny v Mahenovej činohre Národného divadla v Brne bola klasická hra veľkého anglického dramatika. V ostatnom čase sa človek až bojí ísť na Shakespeara, aby ho neprekvapili rôzne inovácie, od džínsového predstavenia s rockovou hudbou, po prekrútené výklady a deje. Našťastie v najnovšej brnianskej inscenácii tejto tragédie rozhádaných rodov sa nič podobné nestalo, aj keď o niekoľko zaujímavých inovácií núdza nebola. Režisér (a pôvodným povolaním herec) Zdeněk Černín, známy v Brne predovšetkým z inscenácií v Mestskom divadle, sa aj teraz oprel o svoju hereckú skúsenosť a jeho poňatie hry vychádza predovšetkým z hereckého výkladu. Rozhádaní Montekovci a Kapuletovci sú v jeho koncepcii predovšetkým rozhádaní mladí členovia rodín. Otcovia sa iba mlčanlivo prizerajú, ako sa v ich deťoch búri a pení horúca krv. A keď už dochádza k známym tragickým udalostiam, sú to opäť mladí, ktorí sa neúspešne snažia zastaviť vášne. Mladí spúšťajú krvnú pomstu a starí, Montek s Kapuletom, sú akoby mlčiacimi divákmi tej hrôzy. Je to teda hra o mladej vášni a o tragédii z vášne, ktorá sa zasa týka predovšetkým mladých.
      Pravdepodobne úmyslom inscenátorov bolo obrátiť sa týmto výkladom Romea a Júlie na mladšie publikum. Veď návštevnosť tohto segmentu divákov je stále nižšia než by si v divadle želali. A treba konštatovať, že toto „nasmerovanie“ na mladšiu generáciu sa vydarilo. Bez zbytočného „podliezania latky“ v kostýmoch a v lexike. (Vydarený preklad Martina Hilského.) Krvavá scéna Daniela Dvořáka aj sugestívna hudba Davida Rottera umocňovali celkové vyznanie tragédie. A ako už bolo povedané v úvode, je to predovšetkým herecké divadlo. Mladí protagonisti, Magdaléna Tkačíková (ročník 1988) tretím rokom členka činohry NDB už ukázala svoje herecké nadanie v Radúzovi a Mahuliene, alebo v komédii Revizor. Júlia, citlivá, krehká a milujúca, je zatiaľ jej najväčšia a najvýraznejšia úloha. Partnerom bol Jakub Šafránek ako Rómeo (tiež ročník 1988). V Národnom divadle je už štyri roky, zahral si Cleánta v Lakomcovi, Kristiana v Cyranovi, dokonca aj mladého Karla Gotta v divadelnom projekte Zaslíbení (o láske H. Maškovej a J. Štaidla). Aj v jeho prípade platí, že rola v Shakespearovi bola určite zatiaľ vrcholom hereckej produkcie, ktorú ponúka (hoci zaľúbený Kristian mu bol veľmi blízky). Je to jednoducho krehký milovník, ktorému držíme palce aj keď vieme, ako tragicky skončí. Ďalší protagonisti boli rôzne výrazní, nielen preto, že by sa nevedeli presadiť. Predovšetkým to bol určite citlivý režijný zámer, v ktorom sú rodičia takpovediac v úzadí a naopak v popredí sú akcie a vášne (Merkucio Petra Halberstadta, Tybalt Petra Bláhu). Jedinou výnimkou bol otvorený priestore pre dojku, tragicko-komickú postavu v hre, ktorú si naozaj s chuťou zahrala Tereza Groszmannová. Ostatní herci bez výnimky hrali svoje party úmerne k poslaniu hry, všetci „slúžili“ výkladu tragédie.
      Mahenova činohra zrealizovala Shakespeara skutočne na špičkovej úrovni. Poslanie - osloviť mladšiu divácku generáciu sa tiež podarilo. Inou otázkou je, či sa tí „oslovení“ skutočne do divadla pohrnú. Marketing divadla robí, čo môže. Dostatočne o inscenáciách informuje, kvalitne komunikuje s médiami i na sociálnych sieťach. Je však otázne, či mladého diváka dokáže odtrhnúť od facebooku a twitteru. Osloviť ich do tej miery, aby mladí opustili virtuálny svet a fyzicky prišli do divadla.

Seneca. Faidra. Réžia: Hana Burešová. Preklad: Eva Stehlíková. Úprava: Hana Burešová, Štěpán Otčenášek. Dramaturg: Štěpán Otčenášek, Jiří Záviš. Scéna: David Marek. Kostýmy: Hana Fischerová. Hudba: Petr Skoumal. Pohybová spolupráca: Hana Halberstadt. Premiéra: 8. 9. 2012 v Mestkom divadle Brno.

      Jedna z najväčších dramatických tragédií, Faidra, sa hneď na začiatku divadelnej sezóny 2011/2012 objavila v brnianskom mestskom divadle, na činohernej scéne. Seneca sa narodil do búrlivého obdobia slávnej Rímskej ríše. Za vlády cisára Caligulu sa stal senátorom, bohatým a uznávaným filozofom, aby bol potom za Claudiusa vyhnaný na dlhé roky z Ríma na Korziku (a to bol rád, že ho nezavraždili). Agrippina ho povolala zasa do Ríma, aby vychovával jej syna Nera, z ktorého sa stal neskôr šialený vládca. V tej dobe stúpal Seneca po kariérnom rebríku, až sa stal konzulom a nejaký čas výrazne ovplyvňoval vedenie ríše. Nastal však strmý pád, Nero dal pod zámienkou nezmyselného sprisahania filozofovi rozkaz, aby spáchal samovraždu. A tak si unavený dramatik, rétor, politik a filozof, verný zásadám svojho stoického učenia, podrezal žily.
      Okrem filozofických traktátov sa zachovalo aj viacero Senecovych divadelných hier, ktoré čerpali z antickej dramatiky. Jednou z nich je aj tragédia Faidra. Príbeh o manželke aténskeho kráľa Thésea, ktorá sa zamilovala do jeho syna z prvého manželstva, do krásneho Hippolytosa bol, už v dobe gréckeho divadla rôzne dramatizovaný. Raz bol na vine Hippolytos, ktorý Faidru zvádzal a ona nedokázala odolať, inokedy to bola Faidra, ktorá zviedla nevlastného syna. Tak či tak, vždy to bol motor veľkej tragédie, v ktorej pocit viny privodí smrť. Seneca zvolil ambivalentnú situáciu. Faidra Hippolitosa vyslovene zvádza, prejavuje mu vášnivú lásku, on doslova ujde, zaťažený pocitom viny, že tú lásku spôsobil. A rozzúrený otec Théseus volá po smrti syna. Pomôže mu jeho otec, boh Poseidon a syn je zabitý vo vetre a búrke, roztrhaný na kusy vlastnými splašenými koňmi. Faidra spozná, aká je jej vina a vrazí si do tela Théseovu dýku. V Senecovom výklade tí dvaja roztúžení milenci vlastne spolu nič nemali. Ale: „...aj myšlienka na neveru je zločinom“, preto musia trpieť, musia umrieť. Je to v súlade so Senecovým zmýšľaním filozofa stoika, ktorý v súlade s prírodou žije v mravnej čistote, cnosti, a tým vo vnútornej slobode. Seneca vo svojej dramatickej tvorbe ctil Aristotelovu jednotu času, deja a priestoru a dráma mu bola prostriedkom na vyjadrenie svojich názorov na svet a ľudskú mravnosť. Očista, „anagnoris“ môže pri tom vzniknúť iba vtedy, ak sme svedkami hrozného a nevyhnutného mravného pádu, ktorý nás vlastne vychováva a navracia k etickým hodnotám, vytvoreným stoickým náhľadom na svet a ľudskú spoločnosť.
      Brnianske predstavenie v dramaturgii Štěpána Otčenáška a v réžii Hany Burešovej, kde v roli Faidry vystupuje Helena Dvořáková, je vlastne importom tvorcov z pražského Divadla v Dlouhé. (Tam za postavu Faidry získala Dvořáková cenu Alfréda Radoka). Termín import nie je však presný. Herečka Helena Dvořáková bola do roku 2007 členkou Mestského divadla v Brne kde zahrala mnoho výrazných postáv, režisérka Burešová v tomto divadle úspešne realizovala nejednu inscenáciu. Tím z Divadla v Dlouhé teda považujú v tomto divadle tak akosi za svoj.
      Predstavenie je inscenované v minimálnom obsadení. Faidra a jej dojka (výborne zahraná Irenou Konvalinovou), mladý Hippolytos – Lukáš Janota, ktorého poznáme skôr z muzikálov (Mozart v Mozartovi, Valentýn z Mary Poppins, Eddie z Pokrvných bratov, ale aj zamilovaný Don Sancho v Cidovi), Theseus v podaní skúseného Viktora Skálu pôsobiaci hrozivo a monumentálne, presne v zmysle antickej tragédie a vedúci chóru Igor Ondříček pateticky komentujúci dej, ako sa to v takej tragédii patrí. Samotný chór troch krétskych žien v červenom (Eva Jedličková, Hana Kovaříková, Eva Ventrubová) v pohybových skratkách deklamuje dianie na scéne a je vari poučnou štylizáciou, približujúcou obraz skutočného antického javiska. Pravda, v modernizovanej podobe. Teda osem hercov v nápaditých kostýmoch (Hana Fischerová) na minimalistickej scéne, ktorej dominujú akoby zo skla vyrobené priesvitné kubistické prvky (David Marek) a k tomu musíme pripočítať skutočne sugestívnu hudba Petra Skoumala, vrátane zvukov vyrobených priamo na scéne, na akomsi kovovom džbáne. Tie zvuky vyrába vedúci chóru.
      Ako málo stačí k veľkolepej dramatickej hrôze! Režisérka Burešová sa snažila čo najvernejšie predstaviť neskorú antickú drámu zo starého Ríma. Patetický prejav hercov, výrazné gestá a hneď zasa hlboko vnútorná triaška, ktorú je možné zahrať iba na javisku, kam divák dovidí. Uvedomme si, že dráma v rímskom divadle sa hrávala pre tisícky divákov, že herci boli od divákov vzdialení, preto tie vysoké topánky a splývavé rúcha, preto maska smútku a maska úsmevu, obrovské gestá a pravdepodobne aj nadsadená rétorika. Na útulnej činohernej scéne sme to všetko videli, či predstavovali si. Veľké gestá, patetický výraz. Ale k tomu pribudlo hlboko vnútorné herectvo, v ktorom najmä Faidra a jej dojka zahrali úplnú a čistú tragiku, ktorú prežívali. Od bezmocnosti po zúrivosť. Od vnútornej pokory po vnútornú vzburu.
      Inscenácia trvala bez prestávky asi hodinu a pol. Zastavil sa v nej čas, akoby bol večný. Akoby hrôza, ktorú prežívajú protagonisti bola vnorená hlboko a na večnosť do Hádovej ríše. Iba ono senecovské poznanie, poučenie, ona anagnoris sa akosi nekonala. Keď po skončení predstavenia, po dlhom potlesku našinec žijúci v 21. storočí vytriezvel z tej divadelnej tragédia, povedal si: Veď čo? Veď tí dvaja spolu dokonca ani nespali. A veď to bola láska ženy k nevlastnému synovi. Dokonca ani incest by to nebol... Prečo teda toľko hrôzy, toľko tragédie? Len pre žiarlivosť a Théseov privolaný hnev na syna? Ach ta vášeň, koľko zla vie narobiť! A dnes? Žijeme jednoducho inú dobu a morálka sa od dôb stoikov pekne uvoľnila. Na druhej strane, veď práve Seneca žil vo veľmi „uvoľnenej“ dobe od Claudia po Nerona, kde úklady a vraždy nebrali konca. Takže ono Sokratovo: Nerob iným, čo nechceš aby robili tebe, ostáva stále zlatým pravidlom etiky. Morálny imperatív teda hra Faidra má aj dnes.

      Česi hovorievajú: Na každém šprochu je pravdy trochu. O takúto „pravdu“ sa pokúsili autori pôvodnej hry Baron Trenck. V Brne, na prekrásnom Biskupskom nádvorí pod chrámom Petra a Pavla mala premiéru pôvodná inscenácia Mestského divadla.
      Už tretím rokom na tejto otvorenej scéne pripravuje divadlo predstavenia. To ostatné je priamo napísané práve pre prostredie Biskupského dvora. Mladí autori, Stano Slovák (tiež herec a režisér inscenácie), Jan Šotkovský (tiež dramaturg divadla) a Petr Štepán (tiež hlavný protagonista inscenácie) nie sú v dramatickej tvorbe žiadni začiatočníci. Úspešne si skúsili muzikálovú rozprávku (Snehurka a sedem trpaslíkov – s hudbou Karla Cóna) aj krásne strelenú upírsko-gangsterskú hudobnú komédiu Mesačný kameň (s hudbou Karola Albrechta). Teraz prizvali ku spolupráci opäť Karla Cóna a vytvorili „výpravnú legendu“, ako sami v programe píšu, „o nebojácnom vojakovi, v ktorom sa surovosť snúbi s nežnosťou“.
      Baron Trenck bola skutočná postava. Rozporuplný vodca pandúrov v období vlády Márie Terézie. Najprv obľúbený a obdivovaný, ale postupne, pre surovosti „vojakov“ a žiarivosť dvoranov na jeho úspechy, prevládla voči nemu nenávisť. Svoju dobrodružnú životnú púť skončil práve v brnianskom väzení – na Špilberku. Jeho ostatky sú pochované neďaleko Biskupského dvora, kde sa výpravná inscenácia o dobrodružstvách barona Trencka odohráva.
      Autori hry neskrývajú svoju „licenciu poetica“ a krátia príbeh, posúvajú fakty ako sa im to hodí, trochu si vymýšľajú, aby čo najjednoduchšie a farbisto ukázali tereziánsku dobu, maniere a pozlátku cisárskeho dvora aj krutosť obávaných pandúrov, či divokosť a živelnosť ich veliteľa - barona Trencka. Vo svojich romantických predstavách zájdu dokonca tak ďaleko, že mladá Mária Terézia prejaví náklonnosť k Trenckovi (v kľúčovej situácii, keď bude pandúr odsúdený sa dokonca pobozkajú). Romantika, ktorá môže pokojne konkurovať Trom mušketierom a Fanfanovi Tulipánovi dovedna.
      Možno by bolo zaujímavé rozvinúť v príbehu myšlienku služby vlasti, služby vlastnému svedomiu, rozpor bojovej krutosti v mene slávy mocnárstva a humanizmu, ktorý sa práve v období vlády Márie Terézie začal v Európe rozvíjať (Lessing, Goethe, Rousseau, Diderot). Bol by to asi menej zábavný, ale iste zaujímavý exkurz do myšlienkového prostredia rozvíjajúceho sa humanizmu 18. storočia v kontraste s územnými nárokmi a krvavými stretmi európskych mocnárov. Ale to autori nechceli. Ich zámerom bolo pobaviť publikum humorom, napätím bravúrnych šermiarskych výkonov, deklamačným predvádzaním panských manierov, ukážkou skostnateného vedenia vojny, ktoré práve Trenckovi pandúri odmietali.
      Večer na pozadí osvetlených veží chrámu svätého Petra a Pavla bol nádherným romantickým predstavením, ktoré sprevádzal harmonikár (Jakub Uličník) a hudba Karla Cóna. Ale v inscenácii je použitý aj pochod, ktorý skutočne skomponoval vzdelanec a krvilačný bojovník, baron Trenck. Toho bravúrne zahral spoluautor inscenácie Petr Štepán. Zaujala tiež Hana Kováčiková, určite omnoho krajšia žena, než skutočná M ária Terézia. Milo komický bol jej manžel František v podaní Milana Němca. Uhorského grófa Esterházyho si s radosťou zahral režisér Stano Slovák a výborne mu sekundoval ďalší Trencov priateľ, gróf Pállfy v stvárnení Dušana Vitázka. Niekoľko ďalších hercov si zahralo tri aj päť rolí a dovedna bol celý priestor naozaj živo naplnený romantikou aj dobrodružstvom. Výborné kostýmy Andrei Kučerovej a Elišky Ondráčkovej doplnili scénu z jednoduchých tmavých kvadrantov. Scénu použil Jaroslav Milfajt minimalistickú, pretože hlavnú rolu tu hrala skutočná renesančná zástavba Biskupského dvora.
      Baron Trenck sa bude hrať toto leto v Brne šesťkrát. Ďalšie predstavenia možno budú na začiatku leta o rok neskôr. Ale autori aj riaditeľ divadla Stanislav Moša novinárom prezradili, že o rok, pri príležitosti výročia príchodu vierozvestcov na Moravu, pripravujú ďalšie open air predstavenie, výpravnú inscenáciu Cyril a Metod. Máme sa teda opäť na čo tešiť.

Jaroslav Vostrý: Tri v tom. Réžia: Antonín Procházka. Asistent réžie: Milan Němec. Kostýmy: Lucie Loosová. Scéna: Martin Černý. Dramaturgia: Klára Latzková. Hudba: Ondřej Brzobohatý. Premiéra: 28.4. 2012 v Mestskom divadle Brno

      Musel som si vziať na pomoc Česko – slovenský slovník (VEDA SAV, 1981) aby som zistil, čo to tá taškařice po slovensky je. A ono je to huncútstvo, figliarstvo. Veľmi ma slovenský preklad neuspokojil, podobne ako ma celkom neuspokojilo tvrdenie inscenátorov z Mestského divadla v Brne, že v inscenácii Tri v tom ide o commediu dell´arte.
      Autor tejto výbornej hry, Jaroslav Vostrý, jeden zo zakladateľov pražského Činoherného klubu, bol mojim pedagógom dramaturgie na DAMU v roku 1965. Bohužiaľ, po návšteve tankov Varšavskej zmluvy musel opustiť školu a načas aj svoje divadlo. Pokiaľ sa pamätám, bol to on, čo nemal veľmi rád žánrové „nálepkovanie“. Ale v dobe, keď zasa mohol pre divadlo písať, lebo mu to umožnilo „krytie“ režisérom Jiřím Menzlom (majiteľ filmového Oskara predsa nemôže mať zakázané tvoriť), tak pod jeho menom s radosťou napísal komédiu, ktorej hlavným zmyslom bolo diváka baviť a nechať uchechtať sa do vyčerpania. Napísal „taškařici“. Doba bola smutná, plná strachu aj pretvárky a skúsený dramatik vedel, že oslobodzujúci smiech lieči dušu. Napísal komédiu priamo na telo hercom Činoherného klubu. Od klasickej talianskej komédie ju odlišuje predovšetkým to, že v nej nie je onen známy priestor pre improvizáciu. Napriek tomu, že v komédii vystupujú postavy blízke commedii dell´arte, herci vravia presný text, pohybujú sa presne v intenciách režijnej koncepcie. Jednoducho: nie je to klasická „taškařice“, ale dobrá komédia určite áno. Pokiaľ v pôvodnej talianskej komédii to bola predovšetkým súhra hercov, ktorí pomocou improvizácie vykresľovali svoje (konštantne dané) typy, Vostrého text je pevný, rafinovane a vtipne napísaný. Vostrý iba využíva komickosť typov a situácií s jediným zámerom – vyvolať smiech. A takýto koncept vyhovoval aj Jiřímu Menzlovi, ktorý sa v „Činoheráku“ s radosťou do inscenovania pustil. Jeho komediantstvo bolo tomu textu veľmi blízke. (Spomeňme si na Menzla, ako na povrazochodca, klauna v Rozmarnom lete.) Inscenácia Tri v tom patrila k najúspešnejším, aké sa v Činohernom klube zrodili. Ale nesie v sebe jedno nebezpečenstvo: je známa aj z televíznej verzie, diváci pamätníci ju poznajú. Dá sa urobiť na javisku tak, aby tej pôvodnej verzii s hviezdnym obsadením stačila?
      Inscenovať Tri v tom je vlastne odvaha. Diváci pamätníci budú porovnávať. Porovnával som aj ja. Zasa sa potvrdila stará pravda: Živé divadlo konkuruje akémukoľvek dobrému záznamu inscenácie. V živom divadle dýcha spoločne herec aj divák a to nenahradí ani najlepšia televízna inscenácia či autentický prenos z divadla.
      Mestské divadlo v Brne má svojich ostrieľaných, vyskúšaných a úspešných režisérov a súčasne občas prekvapí novým menom. Tak je to aj v prípade komédie Tri v tom. Antonín Procházka je známy herec, dramatik a režisér, ktorý má na svojom konte množstvo inscenácií, ako autorských, tak aj diel svetových klasikov, predovšetkým hudobno-dramatického žánru. Jeho domovskou scénou je Plzenské divadlo. Režíroval však na mnohých scénach v ČR a má široké zázemie spolupracovníkov. Napríklad z pražského Karlína si pribral kostymérku Luciu Loosovú a scénografa Martina Černého. Bol to dobrý výber – realistická scéna pripomínajúca taliansky juh a s nadsádzkou vymyslené kostýmy vždy podtrhovali komickosť hercov. Ešte treba pripomenúť hudbu, ktorá bola doslova nasiaknutá Apeninským polostrovom. Režisér ju vybral zo slávneho Felliniho filmu Amarcord skladateľa Nina Rotu.
      Herecké party sú v tejto komédii jednoznačné. Tri mladé ženy „postihnuté“ tehotenstvom robia všetko preto, aby dostali svojich milých pod čepiec (Hana Holišová, Hana Kováříková, Tereza Martínková). A každá z nich to robí po svojom, ale s nádherným pôvabom a so zmyslom pre načasovanie komediálnych situácií. Alebo im to tak presne načasoval pedant režisér? Určite áno, lenže bez komediálneho naturelu herečiek, by bola aj tak všetka jeho práca zbytočná. V tých dievčatách zmysel pre humor jednoducho je. A rovnako treba hodnotiť potencionálnych ženíchov - Petra Štěpána, Michala Isteníka a Jakuba Przebindu. Kúzelný bol tiež otec dvoch dcér (tretia „v tom“ je slúžka) Ubaldo v podaní Zdenka Junáka. Ešte Capitano Milana Němca a sluha Jakuba Uličníka, k tomu klasický lekár z Commedie dell´arte, Zdeněk Bureš a máme kompletnú zostavu tejto „taškařice“.
      Hľadisko sa smeje, herci hrajú očividne s radosťou a z človeka v ten večer spadne všetka ťažoba. Zabudne na ťažké prešľapy politikov aj neľahkú hospodársku situáciu. Je dobre, že Mestské divadlo Brno má na repertoári ďalšiu kvalitnú komédiu. Povedané Werichovými slovami: „Přátelé, srandy nikdy není dost“.

J. B. Moliére: Měšťák šlechticem. Preklad: Svatopluk Kadlec. Úprava, réžia, choreografia: Gustáv Skála. Dramaturg: Jaroslav Someš. Scéna: Eva Brodská. Kostýmy: Roman Šolc. Premiéra: 20. 4. 2012, Mahenovo divadlo

Lev Nikolajevič Tolstoj, Armin Petras: Anna Karenina. Preklad: Petr Štědroň. Dramaturgia: Dora Viceníková. Scéna: Henrich Boráros. Kostýmy: Linda Boráros. Premiéra 27. 4. 2012, Divadlo Reduta       Na sklonku sezóny 2011/2012 uviedlo brnianske Národné divadlo v Mahenovej činohre klasickú Moliérovu komédiu Meštiak šľachticom. V divadle Reduta zasa mala premiéru dráma Anna Karenina podľa L. N. Tolstoja. Pozrime sa na tie dve – vopred môžem prezradiť, že úspešné – inscenácie.

      Keď 48-ročný J. B. Moliére napísal komédiu Meštiak šľachticom, určite hra nebola namierená proti šľachte, ktorá chudobnela. Veď v tej dobe jeho divadlo bolo Kráľovským divadlom a hrávalo v Palais Royal pred samotným Ľudovítom XIV. Pravda, Moliére si rypol aj do vyšších kruhov, napríklad tým, že šľachtic si musí požičiavať od zbohatlíka – meštiaka. Ale hlavným zámerom bol výsmech meštiaka, ktorých chce napodobňovať šľachtu. Preto je hlavnou postavou hry pán Jourdain, ktorý by urobil čokoľvek, len aby sa stal človekom „z vyšších kruhov“. Preto v nej komediograf upriamil pozornosť práve na túto smiešnu figúrku snoba.
      Brnianska inscenácia presne takto akcentovala – podľa mnohých znalcov Moliéra – najlepšiu komédiu svojej doby. Pravda, nebola doplnená hudbou a baletom tak, ako to bývalo v klasicizme a v divadle Ľudovíta XIV. zvykom. Dnes si ani nevieme predstaviť, ako sa vtedy hralo divadlo s baletnými výstupmi dvorného skladateľa Jeana Baptistu Lulliho. Teda úprimne povediac, také kostýmové pauzy v rýchlo sa vyvíjajúcom deji, by dnes divákov určite hnevali. Vieme si však predstaviť, podľa dobovej ikonografie a kritík, ako taká inscenácia vyzerala... (O Moliérovych premiérach sa vždy veľa písalo. Chvály jeho obdivovateľov, aj hany jeho nepriateľov, ktorých mal vždy dosť, plnili vtedajšie tlačené periodika.) Moliére nebol kráľom improvizácie – veď to nakoniec v niektorých jeho hrách ani nebolo možné – lebo občas boli písané vo veršoch. Ale určite nachádzal inšpiráciu v commedii dell´arte, či v talianskych kočovných spoločnostiach, ktoré sa túlali Európou.
      Šľachtic má okrem titulov iba prázdne vrecká. Meštiacky boháč má iba peniaze a slamu v čižmách. Nešťastná dcéra, ktorá sa má vydávať, pretože ocko chce získať šľachtický titul. Nešťastný čestný mládenec, ktorý nakoniec nad meštiakom zvíťazí svojim vtipom. (Prezlečený za tureckého sultána si berie Luciu, aby sa mohol oklamaný meštiak Jourdain tešiť z vymysleného tureckého šľachtického titulu.) To všetko sú zápletky, inšpirované komediantmi z Apenínskeho poloostrova. Inscenátori v Brne sa držali tohto konceptu. Na jednej strane dekorácie so schodiskom „ala“ Ľudovít XIV. - nádherné, bohaté a veselé kostýmy z tej doby. (Veď sám kráľ často v hrách vystupoval iba preto, aby sa ukázal v dajakom nádhernom kostýme a zatancoval pár krokov gavotty či bizzarie.) Na druhej strane trochu expresívne herectvo, so zmenami výrazu tváre, alebo nečakaným pohybom vždy zdôraznil komediálnosť situácie. Dalo by sa povedať, že takáto herecká technika je vzdialená súčasnému civilizmu výrazových prostriedkov. V Moliérovi však tento prístup výborne sedí. Taká je teda koncepcia režiséra a upravovateľa Gustava Skálu, taká je výprava Evy Brodskej (scéna) a Romana Šolca (kostýmy). Hereckému obsadeniu, ktoré som videl na premiére kraľoval Ján Jackuliak v postave meštiaka Jouraina. Nádherné komickí boli učitelia panských spôsobov (Pavel Doucek, Monika Maláčová, Sandra Riedlová, Bedřich Výtisk). Pani Jourdainová (Zuzana Ščerbová) bola správnym protipólom svojho muža, a práve preto sa jej podarilo so zaľúbeným Cleóntom (Vratislav Běčák) zahrať komédiu s tureckým sultánom. Možno povedať, že všetci herci zahrali svoje posty krásne expresívne a komicky, ako sa na správnu moliérovskú komédiu tohto žánru patrí. Výsledok? Veľmi vyrovnané, výborne skĺbené predstavenie, ktoré bude mať zaručene a dlho divácky úspech.
     Možno vysloviť jedinú výhradu. U Moliéra sa komicky snaží hlúpy a bohatý meštiak dostať do vyšších vrstiev spoločnosti. Vyslúži si za to posmech. V našej súčasnosti čosi také nerezonuje. Pretože v tej našej vyššej spoločnosti sú často vyslovení hlupáci, ktorí sa do nej dostali iba vďaka politickému výťahu a tam kradnú, zbojníčia alebo trepú hlúposti, pretože nestihli nabrať vzdelanie a nemajú „kinderstube“. Aká by to bola nádherná téma pre dramatika klasicizmu! Ale za to, že sa pri sledovaní tejto komédie nemôžeme smiať sami na sebe a na našej súčasnosti, Moliére a inscenátori nemôžu. Jednoducho je to tak. Chýbajú nám súčasní autori komédie, hoci pohľad na našu súčasnosť je komický, priam až na zaplakanie.

     Druhou aprílovou premiérou bola hra podľa slávneho románu Leva Nikolajeviča Tolstoja, Anna Karenina. Keď dramaturgia Reduty titul ohlásila na tlačovej konferencii, vyľakalo ma to. Známa inscenácie v SND Bratislava bola ťažkou skúškou diváckej trpezlivosti. Náročná, ale dobre inscenovaná dramatizácia, trvala, ak sa nemýlim, štyri hodiny a to je na súčasného diváka priveľa. Čo vzdelanejší a po kultúre túžiaci človek, si Kareninu rád prečíta. Ako nádherný realistický román s hlbokým filozofickým podtextom. Ale od divadla sa dnes žiada čosi iné... Žijeme príliš rýchlo, a presedieť nad filozofujúcimi protagonistami zopár hodín, sa dá veľmi ťažko. Ale inscenátori nás ubezpečili, že ich „Karenina“ bude len dvojhodinová...
     Dramaturgička Dora Viceníková siahla po osvedčenom a divácky už overenom texte nemeckého dramatika a režiséra Armina Petrasa, ktorý má s dramatizáciami svetových klasikov skúsenosti. V dramatizácii románu Anna Karenina sa sústredil na niekoľko postáv. V popredí je, samozrejme, Anna (Tereza Vilišová) a Vronský (Jiří Vyorálek). Annin manžel Karenin (Martin Sláma) a pôžitkársky Annin brat Stefan (Petr Bláha). Je tu aj Kitty (Julie Goetzová) milujúca Vronského a jej sestra Dáša hroziaca rozvodom Stefanovi. Medzi protagonistami nechýba statkár Levin (Jakub Gottwald), ktorý po mnohých peripetiách získa ruku Kitty. Kľúčovým javiskom inscenácie je neurčitý verejný priestor, ktorý sa v istej chvíli identifikuje s vlakovou stanicou, veď každý vie a očakáva, že na záver nešťastná Anna Karenina skočí pod vlak. Scénograf (Henrich Boráros) rozdelil priestor na dve časti. Horná je interiérom, v dolnej sa strieda rôznorodý exteriér. A pozadie tvorí biela papierová plocha ako jeden z dôležitých výrazových prostriedkov. Protagonisti na ňu kreslia. Srdiečka a nápis: milujem ťa rovnako ako vulgárne kresby mužského a ženského pohlavia. Kostýmy postáv (Linda Boráros) sú takmer civilné, nadčasové, iba Anna Karenina je v celej prvej časti oblečená do vyzývavých červených šiat, ktoré ju i vizuálne zaraďujú kdesi inam. Do búrlivejšieho priestoru žitia, než v akom žijú ostatní protagonisti.
      Mladý režisér Daniel Špinar, ktorého môžeme poznať z úspešného inscenovania klasických titulov v modernom poňatí, zasa predviedol to, čo si na ňom kritika od jeho pôsobenia v divadelnej réžii najviac cení. Od Dostojevského Bratov Karamazovcov v študentskom divadle DISK (2007) cez Büchnerovho Vojcka v Divadle Na Vinohradoch, za ktorého dostal Cenu Alfréda Radoka (2009) až po Racka a Lakomca v pražskom Švandovom divadle (2010), vždy pristupuje k inscenáciám s nápaditou réžiou. Tá dáva hercom veľmi široké vyjadrovacie možnosti (kreslenie na zadnú stenu) a dokáže ich hercov zmysluplno rozpohybovať alebo uviesť do nečakaných pozícií (hry s hlinou na scéne). Tak otvorí priestor pre množstvo rôznorodých vyjadrovacích možností. Treba zdôrazniť, že to všetko herci brnianskeho Národného divadla naplno využili. Vznikla nielen zaujímavá drobnokresba vzájomných vzťahov, lások, nenávistí a nenaplnených túžob, ale aj inscenácia ako celok plná napätia a dramatických zvratov. Režisér Špinar dokázal, že moderné inscenačné prostriedky nemusia byť samoúčelné výmysly, ktorým divák prestáva rozumieť. (Bohužiaľ, častý jav na mnohých javiskách.) Moderné inscenačné prostriedky môžu byť plné nečakaných nápadov, ktoré slúžia jedinému: preniesť tu správnu a požadovanú atmosféru z javiska do hľadiska. A to sa bez akýchkoľvek pochybností v Anne Karenine podarilo.
      K inscenácii možno mať jednu poznámku, ktorá je plusom aj mínusom súčasne. Pod hrou je podpísaný A. N. Tolstoj. Autor románu, ktorý sa obrovským rozmachom rozpísal o ľudskej spoločnosti a o trápeniach ruskej duše devätnásteho storočia. Inscenácia je vypreparovaním románu do osudov niekoľkých protagonistov, s dôrazom na osud Vronského a...predovšetkým Anny Kareninovej. Je a nie je to Tolstoj. Je a nie je to jeho dielo. Hneď na začiatku som písal o tom, ako je dobre, že bol ten „multi“ román zúžený do dvojhodinovej inscenácie. Ale z Tolstoja tam ostala – i keď podstatná – predsa len malá časť. Skôr by som teda prijal podtitul inscenácie: na motívy, alebo, voľne podľa....
     Posledná poznámka nič nemení na fakte, že divadlo Reduta má vo svojom repertoári ďalší vydarený titul. Ďalšiu inscenáciu, ktorá svojim nápaditým inscenačným prístupom aj výborným hereckým podaním patrí medzi to najlepšie, čo možno v súčasnom Brne vidieť.

Henri-Pierre Roché: JULES A JIM. Réžia Anna Petrželková. Dramatizácia a dramaturgia: Dora Viceníková. David Rotter. Scéna a kostýmy Zuzana Štefunková. Hudba Mario Buzzi. Česká premiéra 9. 3. 2012 v Divadle Reduta, Brno.

Prvý marcový víkend patril na javisku v Redute (scéna Národného divadla v Brne) premiérovému uvedeniu hry, ktorá vznikla podľa francúzskej literárnej predlohy Henri Pierra Rocheta. Diváci sa po prvý raz usadili na javisku a v ich strede sa ocitli traja protagonisti: Jules (Jiří Kniha), Jim (Michal Dalecký) a ich „spoločná“ milenka Katty (Petra Bučková). Asi bude dobré v krátkosti si pripomenúť, o čo ide v tom, dnes už slávnom, príbehu. Jeho autor - H. P. Roché sa narodil v Paríži v roku 1879. Svoje „najlepšie roky“ prežil v prostredí umeleckej bohémy, ktorá na začiatku 20. storočia hýbala avantgardným svetom ako burčiak. Novinár, zberateľ umenia, sprievodca amerických obchodných misií po zákutiach Paríža, predovšetkým však sveták, dandy striedajúci milenky a žijúci často v trojuholníku, kde má spoločnú milenku s priateľom (Franz Hessel, alebo Marcel Duchamp.) Sexuológovia nazývajú takýto vzťah kandaulizmom. Psychologička Elis Sutton tvrdí, že submisívny partner tak demonštruje túžbu akceptovať poníženie a vzdať sa vlastného uspokojenia výmenou za to, že jeho žena užíva kvalitnejší sex s iným partnerom. Naopak psychológ dr. Sadger si myslí, že sa kandaulista identifikuje s telom svojej partnerky a hlboko vo svojej mysli prežíva vzrušenie s ňou ... alebo s ním? So svojim priateľom, ktorý sa miluje s jeho ženou? Nie je to náhodou paroháč? Anglický výraz Cuckold by to naznačoval. Ale o H. P. Roché môžeme povedať, že vyhľadával onen „paroháčsky“ stav a dobrovoľne ho prijímal. Nie ako rozmar, nie ako nejaké východisko z núdze, ale ako program, tak príslovečný v dobe netradičného a nezávislého umenia aj umenia života. Na Montmartru sa v prvej polovice 20. storočia jednoducho žilo inak. Umelci hľadali alternatívu k meštiackemu spôsobu života. Autor príbehu nebol prvý, kto čosi také sám prežíval, alebo o tom dokonca písal. Veď koľko bolo v dejinách slávnych „zvláštnych“ vzťahov! Stačí si spomenúť na milovanú manželku Salvadora Dalího Galu a Dalího priateľov. Alebo na manželku amerického sexuológa Alfreda Kinseyho Claru Bracken McMillen a jej otvorený, vraj experimentálny, vzťah k priateľom. A dávnejšie na Katarínu, druhú manželka cára Petra tretieho a priateľku jeho priateľa, alebo ešte dávnejšie na Valeriu Messalinu, manželku rímskeho cisára Claudia, ktorý bol navyše milencom všetkých mileniek a milenkou všetkých milencov. Zdá sa, že onen kandaulizmus nebol v histórii javom až takým výnimočným. H. P. Roché bol plodným autorom. Jeho drobné literárne práce zaberajú stovky strán. Napriek tomu sa stal slávnym až pred oslavou svojich osemdesiatich narodenín, po vydaní krehkého autobiografického románu Jules a Jim. Dodnes by sa však jeho literárne dielo nezachovalo na výslní, keby ... Roché patril medzi autorov, ktorých dielo po búrlivej dobe Paríža prvej polovice 20. storočia bolo odsúdené na efemérny život. Ale režisér François Truffaut nakrútil s Jeanne Moreau v roli Katte taký vydarený sugestívny film (1962), že sa celé dielo H.P. Rocheta zasa stalo stredobodom literárneho záujmu. Je ťažké po Truffautovom filme inscenovať Julesa a Jima. Pamätníci budú vždy porovnávať a budú kritickí. Takže hneď na úvod hodnotenia inscenácie prezrádzam: Jules a Jim režisérky Anny Petrželkovej v dramatizácii Dory Viceníkovej je dielo úplne iné ako filmová verzia príbehu. Súčasne však vo svojej podstate je s pôvodným textom zázračne spojené. Iste k tomu dopomohla jednoduchá a funkčná scéna Zuzany Štefunkovej (dominuje jej obrovská posteľ), ktorá voľbou textílií dáva tušiť, že scénická výtvarníčka je aj kostymérkou inscenácie. Atmosféru podporuje aj hudba Mária Buzzi, a predovšetkým, netuším čí nápad (režisérky, dramaturgičky, scenáristky?) inscenovať celú hru priamo na javisku v obklopení divákov, ktorí sedia len zopár centimetrov od hercov. A sú rôznymi spôsobmi vťahovaní do príbehu, akoby to boli oni, čo komentujú všetko dianie pred nimi a okolo nich. Pravda, obsah inscenácie je trochu „šteklivý“. Predsa len, dvaja muži nesúložia s jednou partnerkou úplne bežne. Režisérka však pojala celý príbeh hravo, až uličnícky hravo, ako bakchanálie v troch, kde každý každému úprimne praje všetko najlepšie aj (a predovšetkým) v tom sexuálnom živote. Že je za tým všetkým cítiť smutný tón citovej vyprahlosti? Nech! Hlavné je teraz a tu byť šťastný. A trojica sa navzájom o tom momentálnom šťastí opakovane ubezpečuje. Michal Dalecký ako Jim a Jiří Kniha ako Jules správne dávkujú ono až telesné priateľstvo (nemýľme si ho s homosexualitou), keď ruka v ruke objavujú krásnu Katte (neuveriteľne vitálna Petra Bučková), ohmatkávajú ju nielen očami a jeden druhému to bláznivé stvorenie úprimne želajú. Pri pohľade na to dovádzanie mi prišlo na um, či to nie je stav kandaluizmu. A veru, je to ono. Dráždivé vzývanie sexu a šťastia v ňom. Tá trojica rúca tradične nastavené hodnoty morálky, lásky, erotiky. Tá trojica iné hodnoty než tie svoje nevníma. Nebojuje so žiadnou spoločenskou konvenciou, pretože ju nemá a nepozná. Ale keď dôjde na sobáš jedného z nich a Katte akosi odchádza od jedného partnera, aby dala prednosť „iba“ tomu druhému, zaškrípe aj spodný tón tradičnej morálky. Ale nič to, žijeme ďalej, veselo a túžobne! Želajme šťastie tomu druhému, pretože jeho šťastie je aj moje šťastie! Trojica mladých ľudí rozohráva tesne pred očami divákov až klauniádu, rozmarné (ale v skrytu duše možno aj márne) veselie. Klauni sú predsa vždy aj cez všetku komiku a rozdávanie smiechu smutní... Nazdávam sa, že v tom je najväčšia sila inscenácie, v tom tkvie jej nadčasový výklad, ktorý ide ďalej, až za všetky tie kandauliká a cuckoldingy, presahuje samotného autora H. P. Rocheta. Divadlo má obsahovať na konci ono zázračné anagnoris, vďaka ktorému odchádzame múdrejší, alebo o poznanie, o city bohatší. A rozmarné až komediálne pojatá hra scenáristky Dory Viceníkovej a režisérky Anny Petrželkovej toto poslanie naplnili. Stojí za to vybrať sa na tu inscenáciu do Brna.

      Bolo by nosením sov do Atén, vysvetľovať na divadelnom portáli, aký malo prínos pre svetovú dramatiku Shakespearovo dielo. Ale príbeh o Kataríne, ktorá sa nakoniec predsa len dala skrotiť svojim manželom, vždy vyvolával – a predovšetkým od začiatku XX. storočia spolu s nástupom feminizmu – isté nadšenie z toho, že sa na javisku končene objavuje svojrázna a suverénna žena, bojujúca o svoje miesto na slnku. Pritom sa akosi zabúda na to, že cez prizmu komédie autor popieral emancipačné princípy a robil zo ženy „poslušné šteniatko, úplne oddané svojmu Pánovi“.

      Nedá sa snáď ani porátať, koľko bolo pokusov zmeniť tento postoj, zdôrazniť prvú časť hry, onú „neposlušnosť“, alebo hru aktualizovať, preniesť do súčasnosti a bagatelizovať porážku Kataríny v komediálnej polohe alebo pomocou pretvárky, keď sa na polepšenú submisívnu manželku iba hrá, zatiaľ čo divák dobre vie, že žije dva životy – jeden pred Petrucciom, druhý za jeho chrbtom. Veď predsa v modernej dobe musí byť Katarína vždy a všade emancipovaná ... Až únavné je zratúvať, koľko bolo na javiskách pokusov, vylepšiť výklad alžbetínskeho dramatika. Máloktorá z jeho hier sa toľkokrát prepisovala a jej výklad prekrúcal podľa toho, aká bolo spoločenská klíma a potreba doby.

      Sedemnásteho decembra bola na Činohernej scéne Mestského divadla v Brne ostatná premiéra v roku 2011. Premiérovo tu uviedli práve novú inscenáciu Skrotenia zlej ženy. V réžii dnes už skúseného Stana Slováka (pôvodným vzdelaním herec, doštudovaný režisér, v súčasnosti jedna z opôr MDB) sa vrátila Shakespearova Katarína tam, kam patrí. Dramaturgovia (Klára Latzková a Jan Šotkovský) sa nenechali zlákať modernizáciami, novými výkladmi či dokonca prepisom veľkého autora. Pravda, prihovárajú sa súčasným jazykom (preklad a prebásnenie Jiří Josek), preto verše nie sú tým pravým päťstopovým jambom, ale dialógy krásne plynú a podporujú svižnú dramatickosť textu.

      Vidno, že režisér Stano Slovák bol pôvodne hercom. Na hereckom kumšte je založená celá inscenácia. Otca Battistu hrá rozšafne a s noblesou Zdeněk Junák. Katarínu krehká Radka Coufalová. Keď ju porovnáme s Mary Pickfordovou z prvej filmovej adaptácie (1929, réžia Sam Taylor) alebo s Elizabeth Taylorovou z najslávnejšieho Zeffirelliho filmu (1967), tak hneď na začiatku inscenácie zažijeme malý šok. Tie pomerne veľké a pevné filmové Kataríny odrazu vystrieda krehké dievča. Ale nádherne nahnevané. Odrazu v tej hre, vďaka zmeny fyzična, objavíme ďalšie komediálne prvky. A ešte niečo hneď od počiatku objavíme. Ono to v Shakespearovi bolo, ale trochu ukryté pred vykladačmi tejto komédie. Katarínina mladšia sestrička Bianka v podaní Evelíny Kachlířovej vôbec nie je tou tichučkou a nežnou dcérkou, ktorá „sedí v kúte“. Vlastne je vidno, že sú to sestry, povahy neskrotné (asi po oteckovi?) iba TO každá robí inak. Samostatnú kapitolu by si zaslúžil Martin Havelka v roli sebaistého Pána tvorstva. Muž „každým coulem“ – ozaj ako sa to povie po slovensky…? Každou žilkou..? To nie je celkom presné...Teda Havelka ako Petruccio priam žiaril. Sebavedomím, suverenitou, aj trochu pyšnou a bezduchou prázdnotou. Mohli sme ho obdivovať aj sa mu smiať. Veď sme v komédii. Jeho mužnosť je skutočná až komická.

      Všetky postavy byli vyvážené, dalo by sa povedať, vyčnievali všetky. Či už to boli do Bianky zamilovaní nápadníci Lucenzio (Jakub Przebinda) Gremio (Tomáš Sagher), Hortenzio (Rastislav Gajdoš), alebo krásne zahraný starý pán stvárnený Janom Apollenářom, či Lucenziov otec v podaní Josefa Juráseka. No a sluhovia, ktorí vždy mali u Shakespeara prím, tí tiež hrali s plným komediálnym nasadením. (Alan Novotný, Jaroslav Matějka, Michal Isteník, Jakub Uličník). Ešte aj vdova v podaní Evy Gorčicovej dokazovala starú pravdu, že nie sú malé roly…

      Na scéne Jaroslava Milfajta sa dobre hralo, hravo režírovalo. Polkruh poschodového javiska, zakrytý iba ľahkými závesmi, trochu pripomínal onú alžbetínsku dobu londýnskeho divadla Globe. Žiadna ďalšia dekorácia, okrem niekoľkých stoličiek bez operadiel, žiadny nábytok. Ani svetlá nevyužili tú kopu efektov, ktoré moderne vybavená scéna javiska mestského divadla ponúka. Všetko slúžilo dialógom, pohybu a zmenám mizanscény. Režisér volil iba také prostriedky, aby bol priestor naplnený plnokrvným herectvom. A režisér volil tiež jednoduché hudobné predely (hudba Karol Cón), ktoré vždy zdôraznili „bodku“ za výstupom.

      Na záver iba stručná správa. Kto túži v tejto nervóznej a unáhlenej dobe po príjemnom odpočinku, po dvoch hodinách strávených sledovaním krásneho herectva pretkaného humorom, tomu na činohernej scéne Mestského divadla v Brne toto želanie splnia.

      Divadlo Reduta po zásadnej rekonštrukcii je od roku 2005 súčasťou Národného divadla v Brne so samostatným umeleckým vedením (Petr Štedroň) a dramaturgiou (Dora Viceníková). Táto staroslávna budova pamätá divadelné produkcie ešte z roku 1670, čím sa radí medzi najstaršie divadlá v Európe. Naposledy tu sídlila opereta Národného divadla Brno, ale budova bola v takom havarijnom stave, že ju museli v roku 1993 zatvoriť. Po zložitých rokovania o budúcnosti Reduty, bola v roku 2002 konečne krásne zrekonštruovaná a vrátila sa pod správu Národného divadla.

      Súčasné Divadlo Reduta sa venuje uvádzaniu klasického repertoáru a pôvodnej tvorbe - vlastnej produkcii a dáva priestor aj hosťujúcim divadlám. Už piaty rok organizuje tzv. REDFEST, prehliadku inscenácií z Čiech aj zo zahraničia, ktoré boli premiérovo uvedené v aktuálnom kalendárnom roku. Tentoraz to teda bol Redfest 2011. Na prehliadke sa predstavili domáci tvorcovia aj hostia. Najprv to bola premiéra známej témy: Nebezpečné známosti, hraná pod názvom Valmond. Potom sa predstavilo bratislavské SND s predstavením HollyRoth, Dejvické divadlo uviedlo Marberovu hru Dealer choice, opäť Reduta s predstavením Patrika Ouředníka Europeana, nasledovala pražská Ypsilonka s hrou Vratká prkna od Arnošta Goldflama. Tomáš Matonoha sa predstavil so svojou show Na forbíne a festival zakončil pražský Činoherný klub Krležovou hrou Léda v réžii Ladiaslava Smočka.

      Nebolo možné zvládnuť ten maratón celý. Som vysokoškolský učiteľ s množstvom povinností, od prednášok a seminárov až po účasti na rôznych konferenciách. Preto podávam informáciu iba o tých inscenáciách, ktoré som stihol vidieť a boli žiaľ, iba tri.

Valmont

      Keď delostrelec Pierre Ambroise Francois Choderlos de Laclos v roku 1780 napísal svoje prvé dielko - Nebezpečné známosti, zrejme netušil, aký rozruch jeho libertínske názory spôsobia. Jedno je však isté – od tej doby sa príbeh o šľachticovi Valmontovi, ktorý pomiloval každú ženu ktorú stretol, dostal do literárnych, divadelných aj filmových kruhov ako čosi dráždivé, dekadentné aj rebelujúce. Dielo o sile zvádzania, o bezmocnosti lásky, dielo o neuveriteľnom egoizme aj o márnej snahe odolať zvodom. Dielo o sile slova a o odolávaniu či sexuálnej zdržanlivosti.
      Po mnohonásobnom divadelnom aj filmovom spracovaní sa do Valmonta pustil mladý český herec a režisér Deniel Špinar, ktorý za 8 rokov hereckej a režijnej tvorby stihol v Čechách získať nejedno ocenenie. A svoje schopnosti dokázal aj naštudovaním tejto hry, ktorá mala premiéru 4. novembra v brnianskej Redute.
      Špinar si sám pôvodný literárny text upravil. Množstvo postáv, ktoré sú známe z doterajšieho divadelného aj filmového spracovania (Miroslav Luther, Rober Vadim, Miloš Forman, Robert Kumble) dosť odvážne zdecimoval na tri kľúčové postavy. Zvodcu Valmonta (Václav Vašák), počestnú a neskôr zvedenú a láskou zmietanú pani de Merteulil (Eva Novotná) a markýzu de Teurvel ( Jana Pidrmanová), ktorá s Valmontom uzavrie a neskôr prehrá stávku, pretože sa mu podarilo s čistou a počestnou pani de Merteuil vyspať. Režisér a upravovateľ textu teda vyextrahoval z príbehu „iba“ tieto tri postavy. A napriek tomu, že musel zmeniť koniec hry (Valmonta nezabije sok Danceny – z príbehu je vyškrtnutý – ale zabije ho tá, ktorá uzatvorila stávku, tá, ktorá sa sama s Valmontom hrá, aby sa potom Valmont hral so svojou obeťou vášne a pudu. Zabije ho markýza de Teurvel.). Je to dosť odvážna zmena v konštrukcii príbehu, ale napodiv, vôbec to hru o nebezpečných známostiach neochudobní. Skôr naopak, tá odvážna úprava – samý škrt – vypreparovala z príbehu všetko podstatné. Vďaka takto upravenej hre bolo možné maximálne sa sústrediť na herecký výkon trojice a výsledok sa dostavil. Všetci traja protagonisti hrajú excelentne.
      Režisér využil jednoduchú funkčnú scénu (Lucie Škandíková) aj kostýmy (Iva Němcová), ktoré sa postupne dostávajú z rokokovej vyumelkovanosti do takmer strohej súčasnosti. Režisér využil vizuálne sekvencie (video – Michal Ureš) aj vhodne volenú hudbu (Stanislav Abrahám) a možno konštatovať, že inscenácia je plná hereckého napätia. Je vizuálne veľmi zaujímavá a divák ostáva od začiatku do konca prikutý k sedadlu. Je z neho napätý pozorovateľ šteklivej drámy, o ktorej vie (ako kedysi v antických drámach), že to veru nedopadne dobre.
      V hre ostáva prvok, ktorý bol už od počiatku napísania Nebezpečných známostí sporný: Je to mravoučný príbeh o zvrhlíkovi, ktorý na konci musel byť potrestaný, alebo je to oslava libertínskej etiky, kde je všetko dovolené, čo nám pôsobí rozkoš? Ani v týchto dňoch premiérovaná hra nedáva odpoveď. Jednu snáď dáva v bulletine hry sám Valmont. Je tam veľkými písmenami vytlačené: Moje najlepšie triky zo mňa robia, ako prázdne divadlo z herca, obyčajného blázna. Budem si musieť sám zatlieskať....
      Je dobré, že otázky ostávajú nedopovedané. Je dobré, že divadlo Reduta získalo touto inscenáciou ďalší titul, ktorým môže ašpirovať na rôzne ocenenia podobne, ako sa to darilo v minulej sezóne Korešpondencii V+W. Z Reduty sa stalo v Brne prestížne divadlo, iba tých sedadiel je, žiaľ, málo. Také Nebezpečné známosti ašpirujú na stále a dlho vypredané predstavenie.

HOLLYROTH

      Slovenské národné divadlo prinieslo na REDFEST cenami ovenčené dielo, v ktorom Robert Roth hrá na funkčnej scéne (Jozef Ciller) šokujúci príbeh slovenského buditeľa, literáta, prekladateľa a básnika, kňaza Jána Hollého. Rastislav Ballek touto hrou vlastne voľne nadväzuje na svoje predošlé autobiografické hry (Tiso, Vajanský, Dohnány), no tentoraz naplno používa jazyk západoslovenského nárečia (bernolákovčina), ktorý sám Ján Hollý chcel povýšiť na jednotiaci jazyk Slovákov.
      Róbert Roth sa teda po celý čas, čo je na scéne, vyjadruje Hollého časomerným veršom, ktorý dovádza do skutočnej dokonalosti. Šokovaný brniansky divák sa usiluje pozorne dešifrovať ten vzdialený jazykový gejzír, ktorý na všetkých okolo seba Robo Roth chrlí. A robí to s takým fyzickým nasadením, až sa človek bojí, aby sa mu, nebodaj, niečo nestalo. Veď to, čo predvádza, si koleduje o infarkt.
      V „českej kotline“ aj počas spoločného štátu sa na školách učilo o slovenskej literatúre málo. Meno Ján Hollý tu určite často nezaznelo. (Kontroloval som to v knižnici v starých učebniciach dejín aj literatúry. O Bernolákovčine tam zmienka bola, ale iba zmienka asi nestačí.) Napriek tomu, že by Bernolákovčina mala byť českému (a moravskému) uchu bližším jazykom ako slovenčina, veru tomu tak nie je. Aj ja, ktorý pochádzam zo Slovenska, som rozumel asi len 70-tim percentám toho, čo vychádzalo z Rothových plamenných úst. Ale ono to zase nebolo až tak dôležité. Kľúčovým významom rozumeli všetci a to ostatné divák vnímal ako onomatopoitské zvuky. Silné, extrémne silné, z ktorých bez prestávky, raz búrlivo, inokedy až plačlivo kanulo nešťastie protagonistu.
      Prísť do Brna s takým predstavením bolo odvahou. Ale bola to správna voľba. Róbert Roth v Redute slávil úspech. Režisér a autor predstavenia Rastislav Ballek tiež. Vypovedal o tom aj dlho trvajúci potlesk divákov.

Vratká prkna

      Pražské divadlo Ypsilon sa predstavilo na festivale dielom Arnošta Goldflama. Tento brniansky umelec, herec, dramatik, spisovateľ začínal v divadle Husa na provázku, pôsobil v Ha divadle a dnes je rozbehnutý po filmoch, divadlách, pôsobí ako pedagóg DAMU a JAMU.
      Ypsilonka je jedným z najnavštevovanejších pražských divadiel. Korene však siahajú do Liberca, kde si bábkari v roku 1963 vytvorili akúsi „srandistickú“ alternatívnu scénu, v ktorej však hrali aj operní umelci z divadla L.X. Šaldy. Duchovným otcom vtedajšej tvorby bol Jan Šmíd, výtvarník, herec a režisér, ktorý ďalej tvoril poetiku divadla aj potom, čo sa presťahovala Ypsilonka v roku 1973 do Prahy. Kedysi pred 45 rokmi sme ako študenti DAMU jazdievali na Šmídove kreácie do Liberca. Vtedy sme určite netušili, že Ypsilonka nielenže prežije polstoročie, ale že prežije práve táto poetika Ypsilonky. Že sa neošúcha, že ono „Naivné divadlo“ ako sa pôvodne v Liberci nazývali, sa vypracuje do svojbytného divadelného žánru, ktorý je založený predovšetkým na herectve a na vtipnom kombinovaní javiskových situácií.
      Arnošt Goldflam na túto poetiku vo svojej férii nadviazal. Na scéne ukazuje, že tie „Prkna co znamenají svět“ sa skutočne pod hercami kolíšu, že to nie je žiadna istota (ekonomická, umelecká) a že navyše, toľko obdivované herectvo nie je až také šťastné povolanie. Je to láska, od ktorej sa nedá odísť, aj keby človek chcel. Goldflam, tiež človek čo neraz stál na javisku, svojich protagonistov – hercov chápe, robí si z ich malosti „švandu“, ale nevysmieva sa, neposmieva sa. Všetko to trápenie, aj keď často komické, podáva s láskou, hoci aj s neúctou. A divák si môže neraz povedať: Ale veď tí herci majú rovnaké problémy ako ostatní. Sú to normálni smrteľníci. Len keby neboli exhibicionisti – hneď by ich človek ľahšie pochopil. A možno si niekedy pri sledovaní hry divák povie: Veď celý svet je taká exhibícia a my sme iba bezmocní herci, hráči, nebodaj bábky, ktoré vždy dakto drží za špagáty. A nie a nie sa od nich odtrhnúť...
      Hra Vratká prkna je vlastne dosť smutné predstavenie, na ktorom sa však veľa nasmejeme. To je ten paradox. A paradoxy má Goldflam rád. Paradoxy má rada Ypsilonka. Krásne sa v tých paradoxoch pohybujú aj protagonisti: Jiří Lábus, Jaroslava Kretschmerová, Lenka Loubalová, Petr Vršek, Jakub Slach, Roman Mrazík, Barbora Skočdopolová a Martin Bohadlo. Všetci hrajú „Ypsiloňácky“, čiže pravdivo a naplno.

      REDFEST je vydarená prehliadka a tohoročný výber inscenácií to opäť dokázal. Už teraz môžeme byť zvedaví, s čím prídu do Brna divadelníci o rok.

Michal Walczak: Amazonie. Dramaturgia: Jan Šotkovský. Dramaturgická spolupráca: Milan Šotek. Réžia: Mikoláš Tyc. Scénografia: Karel Čapek a. h. Kostýmy: Aneta Grňáková a. h. Hudobná spolupráca: Michal Istenik. Premiéra: 29. 10. 2011 v Buranteatru na Stadionu.

      Súčasná dramatika neponúka veľa zaujímavých titulov, ktoré by prinášali nové pohľady na medziľudské vzťahy. Dalo by sa eufemisticky povedať, že „Došiel materiál, nie je z čoho stavať.“ Mladý poľský autor Michal Walczak je možno výnimkou. Už jeho prvá hra, Pieskovisko, odhalila ľudské tápanie a márne hľadanie porozumenia. (V Českej republike sa hrá v Divadle Na zábradlí v Prahe.) O Amazonii, jeho ďalšom dramatickom kúsku, som ešte nepočul. A pritom je to krásne napísané dielo. Radosť čítať ho, radosť ho hrať.

      Na to, že dramaturgia divadla mladých umelcov v Buranteatru je nápaditá, si diváci už dávno zvykli. V ich novom pôsobisku, „na Stadecu“ ako sa vraví Sokolovne, v ktorej je aj malé javisko s hľadiskom, uviedli už 22. inscenáciu od svojho založenia v roku 2003. Väčšinou absolventi brnianskej JAMU v Buranteatru realizujú na vysokej profesionálnej úrovni to, čo mi veľké kamenné divadlá neposkytujú. Blízky kontakt s divákom, slobodu hereckej práce, nevšedné, často tragikomické pohľady na život okolo nás v expresívnom háve. Na svojich webových stránkach v časti o divadle vyzdvihujú divadelníci dve podmienky existencie svojho divadla: sú nimi dobrý herec a dobrý text.

      Dramaturg Jan Šotkovský (inak dramaturg Mestského divadla v Brne) priniesol na túto scénu Walczakovu hru AMAZONIE. Podkladom pre jej úspešné inscenovanie bol naozaj dobrý text. Plný humoru, slovného pingpongu, s rýchlym strihom akčných situácií. A ako je už v tomto divadle zvykom, všetko sa podriaďuje hercovi. Minimalistická scéna (Karel Čapek) účelné kostýmy (Aneta Grňáková) funkčný a vtipný výber hudby, ktorá vždy korešponduje s dramatickou situáciou (Michal Isteník).

      Príbeh je jednoduchý. Dvaja mladí umelci, absolventi herectva, by radi žili podľa svojich predstáv. Ale Aneta (Kamila Zetelová) je z nich zodpovednejšia. Stará o splácanie pôžičiek a o iné denné účty, preto príjme rolu v podradnom televíznom seriáli. (Ktoré seriály nie sú podradné? Veľa ich asi nebude.) A tak sme svedkami typických seriálových scén, ktoré s krásnou dávkou gýčovej expresie predohráva jej televízny partner Kryštof (Václav Honzl). Aneta (v seriáli nechce ukázať prsia, lebo je umelkyňa) a Kryštof sú dvojica na zaplakanie – pomyslené slzy sa divákom vytlačia na tvár cez smiech. Toľko rehotu ako na premiére Amazónie už v divadle dávno počuť nebolo.... Zatiaľ Anetin priateľ Mundek (Michal Istenik), sníva o veľkom avantgardnom umení, fajčí trávu a hlavu má v oblakoch. Keď si konečne nájde nejakú obživu, tak radšej skryje tvár do reklamného kostýmu a blúdi ulicami Varšavy ako postava – pivo. Tak sa svety týchto dvoch mladých umelcov čoraz viac od seba vzďaľujú. Aneta sa stáva známou postavou z hlúpeho seriálu a Mundek odchádza kdesi so samozvaným divadelným šamanom Jurkom (Lukáš Rieger), aby tam spolu s ďalšou zblúdenou hereckou dušou, Frankou (Kateřina Dostálová), tvorili. Ich veľký uvoľňovací experiment, hra Apokalypsa, pripomína skôr prostocviky spojené s dávnovekými zaklínacími rituálmi, než divadlo. Je len stratou času – umenie sa akosi nedostavilo. Zblúdilý Mundek sa nakoniec vracia z neúspešného výletu, aby sa stal hlúpou figúrkou, tigríkom, v ešte hlúpejšom televíznom seriáli Amazónia, ktorý režíruje mladý, ale už remeselne zručný tvorca gýču (Vojtech Blahuta).

      Typický pre hru je výkrik nešťastného Mundeka: „Čo je to za štát, v ktorom človek ako ja má problém splácať pôžičku. Veď som magister umenia!“ Dá sa povedať, že celý príbeh je jednou krásnou satirou. Využíva totiž komickosť, výsmech, karikatúru na kritiku záporných nedostatkov a javov. Satira je vždy výchovná. Prostredníctvom smiechu a teraz pozor: Nastavuje krivé zrkadlo spoločnosti. Koľkokrát sa po páde komunizmu už robila sranda z nastavovania krivých zrkadiel. Ale nedá sa nič robiť, tá fráza tak často uvádzaná hlásateľkami dávnych televíznych programov, je hlboko pravdivá. Prečo sa jej teda brániť? Komercia často nepraje skutočnému umeniu. Otázkou však potom je, či tí nešťastní protagonisti majú na to, aby robili skutočné umenie. Ak nie, naveky ostanú na periférií umenia a márne sa oň budú pokúšať. Krivé zrkadlo je skutočne ten presný termín. A ak sa pri pohľade na tých tápajúcich nešťastníkov divák smeje či priam rehoce, tak je to zaručene ona antická očista, anagnoris, poznanie, tentoraz prostredníctvom smiechu. Vďaka výborným hereckým výkonom a vtipnej jednoduchej réžii, ktorá sa sústreďuje predovšetkým na hereckú prácu (Mikoláš Tyc).

      Burani zasa ukázali, že sú to mladí divadelníci, ktorí rozumejú svojim divákom a tešia sa spolu s nimi. Ak by si chceli slovenskí milovníci divadla urobiť výlet do Brna, tu je adresa divadla: http://www.buranteatr.cz. Vrelo odporúčam všetky „buranské“ inscenácie a Amazóniu na prvom mieste.

       Národné divadlo Brno na svojej scéne Reduta inscenuje často zaujímavé a inde málo uvádzané tituly. Dôkazom toho bola v ostatnom čase premiéra Kúzelnej noci a Letného dňa poľského dramatika Slawomira Mrožka.

     Zaujímavý autor, spätý s absurdným divadlom, mal pre nás kedysi špecifický význam. Najprv bol hraný a u dramaturgov a režisérov veľmi obľúbený, pretože jeho postavy boli vždy životné a živočíšne, jednoducho boli to výborné herecké príležitosti. A potom absurdita príbehu a nečakaných situácií v inak reálnom prostredí vždy vyvolávala ľahké šteklenie v cenzúrou vedenom divadelnom svete. A tak jeho Tango alebo Tancovačka boli dosť často uvádzané tituly na profesionálnych scénach. Dokonca aj hra Emigranti sa v roku 1974 dočkala uvedenia v Československu, hoci autor už bol dávno sám emigrantom a v Poľsku zakázaným autorom. Cenzori sa čoskoro spamätali a nastala doba ticha – Slawomir Mrožek bol aj u nás zakázaným autorom. (Už preto, že sa po okupácii Československa veľmi hlasne ozval proti tomuto zločinu.)

     Doteraz sa tak trochu na tohto vynikajúceho autora zabúda. V Čechách sa občas objavia na scéne Emigranti, Zmluva, Tango, alebo v ostatnom čase Krásna vyhliadka. Na Slovensku som iba vďaka internetu zaznamenal 29.9. 2011 premiéru hry Radostná udalosť, ktorú divadlo Ívery uviedlo v Staromestskom klube v Bratislave. Ak sa nemýlim, ešte hru Tango vo vtipnom preklade Milana Lasicu malo v repertoári Slovenské komorné divadlo z Martina.

     Dramaturgia divadla Reduta v Brne (dramaturgia Dora Viceníková, umelecký šéf Petr Štědroň) siahli po dvoch jednoaktovkách, ktoré dávajú krásne herecké príležitosti predovšetkým dvom mužským protagonistom. Hlboko ľudské konanie, ale v nečakaných situáciách vytvára onen absurdný pohľad, ktorý nevychádza z chcenej absurdity, obrátenia logiky na hlavu., Naopak vďaka prísne logickému hodnoteniu sa stáva čosi celkom normálne, ba bežné, absurdným. V tom je Mrožek blízky divadelnému pojatiu hier Václava Havla a ktovie, kto koho kedysi, v šesťdesiatich rokoch ovplyvnil.

     Hra Kúzelná noc nachádza dvoch snáď obchodných cestujúcich, inžiniera a doktora v hotelovej izba, kde si, pri všetkej vzájomnej verbálnej úcte, robia tak trochu zle. Či spať u okna, alebo nie, či mať mäkší vankúš, alebo nie. Snáď by ta trochu nepodarená bulvárna fraškovitosť vystačila na malé herecké koncerty. Ale medzi tých dvoch vstupuje krásna neznáma a tí dvaja si chtiac nechtiac vsugerujú, že sa im ta vyzývavá kráska iba sníva. A už je „zavarené“ na výbornú absurditu, kde je hlavnou otázkou to, kto sa komu vlastne sníva a či sa dvom môže snívať presne to isté. A divák sa, pravdaže smeje, pretože prísna logika úvah tých dvoch má odrazu nádherne groteskný charakter.

     Po prestávke v druhej jednoaktovke Letný deň, sa predstaví prvý protagonista ako nešťastník, ktorému sa nič nikdy v živote nedarilo a preto sa chce v parku obesiť. K lavičke však príde druhý, celkom odlišný človek. Tomu sa vždy všetko v živote podarilo, hoci to napríklad ani nechcel. A div sa svete, aj on chce spáchať samovraždu, chce sa zastreliť, pretože už ho ta nekonečná séria úspechov doslova nudí. Dva odlišné princípy vedú ku spoločnému cieľu. A logika tej cesty je doslova železná. Ale iba do chvíle, kým sa medzi nimi objaví dievča – či vlastne pekná a vyzývavá žena. Hneď je celá logika života tých dvoch prevrátená naruby a ich proklamované a prísne logické hodnoty sú v prachu. Chrerche la fame...

     V príjemnom prostredí divadla Reduta (síce pekne moderne renovované, ale predsa len najstaršie divadlo v Strednej Európe) pod režijným vedením skúseného Zdeňka Kaloča trojica hercov zahrala krásne predstavenie. Iste im pomohli dobré preklady hier (Helena Stachová - Kúzelná noc) a Roman Mecnarowski - Letný deň) pomohlo aj inšpiratívne prostredie scény a civilné kostýmy, (Marta Roszkopfová) ale najmä herecké výkony Zdeňka Černína (výborný režisér, ktorý dokázal, že aj po rokoch to vie na scéne prekrásne herecky „rozbaliť“ a Igora Bareša, ktorého už roky poznáme ako popredného kmeňového herca brnianskeho Národného divadla. Bola radosť sledovať, akú radosť mali sami protagonisti z rozohrávania Mrožekovskej logiky ad absurdum. Ta ktorá v oboch príbehoch pohla priotagonistov ku zmene chovania aj myslenia bola Neznáma. Zahrala ju Henrieta Hornáčková. Trnavčenka, absolventka DAMUktorá pôsobí „na voľnej nohe“, aj keď začínala v roku 2006 práve v brnianskom Národnom divadle. Tam sme ju tiež mohli vidieť v niekoľkých postavách, kde ukázala svoj talent. (napríklad Vivian v Feydeaovej komédii Taká ženská na krku) V dvoch Mrožekových aktovkách veľa príležitostí na herecké kreácie nemala. Tu hrala a mala hrať predovšetkým jej vizáž. Jednoducho: Pekná ženská, ktorá už tým že na scéne JE, úplne prevráti životné pohľady filozofujúcich protagonistov. A to, treba povedať, sa Henriete Hornáčkolvej aj režirérovi Zdenkovi Kaločovi podarilo.

     Dve aktovky Slawomira Mrožeka sú inscenačne (finančne) nenáročné, na scéne hrajú traja protagonisti a hľadisko je plné, verím že spokojných divákov. Čo viac si možno želať? Snáď viac takých „mrožkovín“ v našich divadlách…

Edmond Rostand: Cyrano z Bergeraku. Preklad: Jaroslav Vrchlický. Úprava prekladu: Stanislav Moša, Jaromír Vavroš. Transkripcia: Martin Dohnal, Zdenek Plachý. Dramaturgia: Marek Hladký. Scéna: Daniel Dvořák. Kostýmy: Marie Blažková. Výtvarná spolupráca: Stefan Milkov. Výber hudby: Zdenek Plachý. Pohybová spolupráca: Hana Halberstadt. Réžia: Zdenek Plachý. Premiéra: Mahenova činohra – Národné divadlo Brno, 15. 4. 2011.

      Nasadenie slávnej romantickej drámy Edmonda Rostanda do repertoáru Mahenovej činohry je do istej miery prekvapením. Veď dielo má v Brne ešte stále v repertoári Mestské divadlo. (S nádhernou Roxanou bratislavskej rodáčky Aleny Antalovej.) Najväčší ohlas malo letné uvedenie tejto inscenácie na nádvorí Dichternstejnského paláca priamo pod chrámom Petra a Pavla. A podľa vyjadrenia riaditeľa divadla a režiséra Stanislava Mošu, na takéto krásne letné večery sa môžeme tešiť zas. Ostáva teda nezodpovedanou otázkou, prečo sa aj v ND Brno rozhodli uviesť práve Rostandovho Cyrana. Žeby svetová dramatika nemala dosť iných pokladov?

      Rostandov Cyrano z Bergeraku mal svoju parížsku premiéru v roku 1897 a už o dva roky zaznel nádherný Vrchlického preklad v Prahe. Brno sa dočkalo prvej inscenácie v roku 1910 a potom zasa v roku 1914, 1928, 1938. Po vojne v roku 1948, a vlastne sa dá povedať, že toto dielo odvtedy divadelné dosky v podstate nikdy neopustilo. V Čechách sa okrem Vrchlického do jeho prebásnenia pustili Jaromír Jahn, Jindřich Pokorný, Eva Bezděková, svoju adaptáciu mal Pavel Kohout. Na Slovensku bola libretistkou Altou Vášovou a textármi Kamilom Peterajom a Jánom Štrasserom s veľkým úspechom na Novej scéne uvedená muzikálová podoba Cyrano z predmestia, na hudbu Pavla Hammela a Mariána Vargu. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa v podstate všetci inscenátori v Čechách opäť vrátili k Vrchlického prekladu. V Brne Vchlického preklad prešiel úpravou režiséra Mošu, teraz v Národnom divadle sa tiež inscenoval po Mošovej úprave. Trochu som sa toho dvakrát revidovaného a kráteného Vrchlického textu bál. Nevyjde z toho, nebodaj, nejaká skrátená verzia, akýsi „ReaderDigest“ - podobný našej rýchlej súčasnosti? Našťastie transkripciu (tak to v bulletine nazvali) Martina Dohnala a režiséra Zdenka Plachého, v dramaturgii Marka Hladkého nebolo v inscenácii takmer cítiť. Výrazne bola krátená napríklad úvodná scéna „divadla na divadle“, ale napodiv, dielu to neublížilo. Asi žijeme skutočne rýchlejšiu dobu a aj v romantickej dráme sa chceme rýchlejšie dostať na koreň veci.

      Na striedmej scéne Daniela Dvořáka mali vyniknúť a skutočne vynikli citlivo vytvorené kostýmy Marie Blažkovej. Jednoduché, farebne zladené a pri tom dobu galantného rokoka pripomínajúce odevy v ktorých sa muselo pohodlne pohybovať a hrať. Súčasne práve vďaka striedmej scénografii tie kostýmy výrazne vynikali.

      Pozorné a v každou detaile prepracované režijné vedenie Zdeňka Plachého dávalo vyniknúť aj drobným postavám „pani přinesla jsem psaní“. Stačí maličkosť. Lízanka alebo iná dobrota v ruke, a aj malá postavička dostáva farbu, tvar, širší zmysel. O postavách väčších to platí dvojnásobne. Rozmarná Roxana Kláry Apolenářovej. Hrá naivku a skutočne je to naivná hus, na ktorú viac ako fyzická existencia milovaného človeka zapôsobia krásne písmenká. Myslím si, že nie je až tak jednoduché hrať...mno... , dnes by sme povedali „blondýnku“. Apolenářovej sa to podarilo premysleným výberom hereckých prostriedkov. Šťastný bol tiež výber postavy zamilovaného Kristiána. Hrá ho Jakub Šafránek. (Predtým herec divadla Radost, autor niekoľkých hier pre deti, skutočne talentovaný mladý herec, od roku 2008 v NDB). Jeho Kristián je naozaj mladícky, neistý, no jednoducho krásne romantický.

      Bol som zvedavý predovšetkým na nového Cyrana. Nielenže ho stále hrá v Mestskom divadle v Brne Igor Ondříček – a hrá ho excelentne. Ale v pamäti mám ešte aj najkrajšieho Cyrana, akého som kedy videl. Hral ho v inscenácii Karola L. Zachara v bratislavskom Národnom divadle, od roku 1967, Karol Machata. Jeho nádherný hlas, precítené gestá ... no to bola „romantika ako Brno“. Nový Cyrano to teda mal v mojich očiach skutočne ťažké – konkurencia bola veľká. Treba však povedať, že Petr Halberstadt je na takúto rolu dávno zrelý. Už v roku 2003 som ho videl v sugestívnej hre Martina McDonagha Osiřelý západ, kde hral spolu s Viktorom Bláhom jedného zo surových a nešťastných bratov. Už tam som stál v obdive pred jeho herectvom. A od tej doby prešiel mnohými rolami, aby sa teraz uplatnil, pravdepodobne vo svojej životnej roli, v Cyranovi. V jeho herectve bol kus romantizmu, aj kus snáď až súčasnej tvrdosti a živelnosti. (...to sa v dobe Karola Machatu veru nenosilo.) Dá sa teta povedať, že tento nový Cyrano je vlastne súčasný, reflektujúci i cez ten nádherný romantizmus utajeného milujúceho básnika, surovosť doby, ktorú žijeme.

      Ak som na začiatku vyjadril pochybnosti, prečo nasadiť do repertoáru ďalšieho brnianskeho divadla Cyrana, musím na konci napísať, že to bol dobrý výber. Rostandov Cyrano je prosto unikátne dielo a ak má divadlo svojho herca – Cyrana, nie je prečo váhať.

      Činohra Národného divadla v Brne má kvalitný titul, ktorý určite naplní kasu a uspokojí aj toho najnáročnejšieho diváka.

Jiří Pokorný: Hviezda strieborného plátna. Dramaturg: Dora Viceníková. Réžia: Jiří Pokorný. Scéna: Daniel Dvořák. Kostýmy: Kateřina Štefková. Hudba: Ivan Acher. Premiéra: 4. 3. 2011 v Divadle Reduta.

      Reduta, scéna Národného divadla v Brne, má vďaka umeleckému vedúcemu Petrovi Štedroňovi a dramaturgii Dory Viceníkovej špecifickú tvár a dosť vyhranenú dramaturgiu. Slávi tiež úspechy – napríklad v ostatnom čase s hrou Korešpondencia V +W (o ktorej som na tomto mieste už písal).

      Začiatkom marca mala svetovú premiéru v Redute hra Jiřího Pokorného Hviezda strieborného plátna. Režisér Pokorný je zaujímavou osobnosťou súčasného českého divadla. Výraznú stopu svojou tvorbou zanechal v Činohernom štúdiu v Ústí nad Labem (1993-97), potom niekoľko rokov režíroval v brnianskom divadle Husa na provázku. Ale režíroval tiež Fibichovu operu Šárka v Plzni, kde stihol vytvoriť svojou verziou jeden z najväčších škandálov súčasného českého divadla (dej preniesol zo starých českých dejín do súčasnosti). Režíruje v pražskom Národnom divadle aj v Divadle Na zábradlí. Jiří Pokorný ako režisér je neprehliadnuteľný, z vlastnými, často expresívnymi výrazovými prvkami. Je to režisér výraznej javiskovej skratky, a predovšetkým, režisér plný nápadov. Pritom dramatickej tvorbe sa venuje s rovnakým úspechom, ako réžii. Aj inscenácia Hviezdy strieborného plátna je (čiastočne) jeho autorským dielom. Tá zátvorka je tu oprávnene. Inšpiráciou hry je film Samuela Wildera Sunset Boulevard (1950) o starnúcej hviezde nemého filmu, ktorá sa chce vo fabrike na sny, v Hollywoode, vrátiť pred kameru už v ére zvukového filmu.

      V Pokorného príbehu sa pozornosť sústreďuje na filmovú hviezdu (Ona) a mladého scenáristu (Ricky). Ten sa z nedostatku peňazí necháva najskôr najať za upravovateľa nekonečného scenára starnúcej hviezdy. Nakoniec sa však z neho stáva milenec, užívateľ peňazí a majetku herečky, tak trochu gigolo. K tragikomickosti príbehu prispieva aj dobre napísaná rola sluhu, ktorý bol prvým manželom mnohokrát vydatej hviezdy. Príbeh je zaplnený ľuďmi od filmu, aj keď je text napísaný iba pre niekoľko postáv. (Novinárka, režisér – ďalší z herečkiných manželov, klapla, asistent, dvaja mafiáni.) Dá sa povedať, že autor v minimalistickom pojatí dokázal vykresliť atmosféru Hollywoodu z obdobia začínajúceho rozmachu a masovej obľuby farebného filmu.

      Neviem, akú zásluhu na celej koncepcii inscenácie má režisér Pokorný a koľko invencie do hry priniesol autor scény Daniel Dvořák. Tento kúzelník svetla a nových nápadov, hoci o generáciu starší ako režisér, vie využiť danosti predlohy, vie prísť s novými inscenačnými postupmi, kde scénické prvky dokážu hrať prím. Vo Hviezdach strieborného plátna využíva uzavretý priestor vypusteného bazénu (kto v Hollywoode nemá pri vile bazén?) Zároveň však využíva čierno-bielu kameru, ktorou sa „live“ pozerá na všetko, čo sa na scéne hýbe a sprostredkuje divákovi akýsi sugestívny „film na divadle“. Bazén sa podľa potreby otvára do priestoru a odhaľuje spálňu herečky, ktorá je rovnako zašlá, ako jej sláva. Dá sa povedať, že scéna úžasne vypovedá o konajúcich postavách a dáva režisérovi dosť možností na rozohratie raz štylizovaného a expresívneho, inokedy uvoľneného a hlboko pravdivého herectva, podľa toho, ako to práve tento „dirigent mizanscén“ potrebuje. K tomu všetkému prispieva pálčivá, často až agresívna hudba Ivana Achera, ktorá má tiež zásluhu na tom, že z povrchnej a skoro až melodramatickej komédie, akou ten príbeh mohol byť, sa stáva hlboká a vážna výpoveď o živote, ktorý sa blíži ku svojmu zákonitému koncu. (Nie nadarmo bol v bulletine k inscenácii použitý citát o smrti z knihy Poznámky na zápalkovej krabičke od Umberta Eca.),BR>
      Herectvo všetkých protagonistov bolo výborné. Veď Jiří Vyorálek, Vladimír Krátky alebo Petr Bláha a Václav Hanzl sú skúsení herci, ktorí svoj kumšt už neraz na javisku potvrdili. Ale rád by som sa zmienil o hlavnej protagonistke. Starnúcu herečku totiž bravúrne zahrala hosťka Jitka Frantová. Brnianska absolventka herectva na JAMU hrala pred rokom 1968 v rôznych českých a moravských divadlách, niekoľkokrát ukázala svoje herecké aj pohybové umenie v Rokoku aj v Hudobnom divadle v Karlíne. Keď som si „vygoogloval“ jej životopis, zastal som v údive. Začínala totiž v divadle v Uhorskom Hradišti po absolutóriu, v roku 1952. Z toho mi vychádza, že sa blíži k osemdesiatke (!) A to mi skutočne zobralo dych. Ešte raz som sa musel poriadne nadýchnuť, keď som sa dozvedel, že po roku 1968 emigrovala na Západ. Naučila sa po nemecky a po taliansky tak dobre, že hrala (a doteraz hrá) v inscenáciách v Nemecku, Rakúsku a predovšetkým v Taliansku, kde má hlavu plnú stále nových projektov. Potom sa človek nesmie diviť, že tak bravúrne zahrala onú starnúcu hollywoodsku divu. Jediný rozdiel totiž je v tom, že postava má svoje žiarivé dni už veľmi dávno za sebou, zatiaľ čo Jitka Frantová má slávu na doskách stále pred sebou. Keď som si tak opakoval, koľko hercov z Československa sa dokázalo úspešne presadiť na západných javiskách, prichádza mi na um Pevel Landovský, Juraj Kukura a Jitka Frantová – ona jediná však v dvoch jazykových oblastiach. Skutočne obdivuhodné.

      Inscenácia Hviezda strieborného plátna je predovšetkým dobrý manažérsky čin. Autor a režisér v jednej osobe, výborná scénografia, funkčná sugestívna hudba, neobyčajné herecké výkony. Bude to „kus“, na ktorý si diváci iste nájdu cestu. Je to počin dramaturgický , ktorý vhodne zapadá do celkovej „reduťáckej“ koncepcie úspešného hľadania nových diel so silnou výpoveďou.

Umberto Eco: Meno ruže. Preklad: Václav Cejpek, Monika Kučerová. Adaptácia: Claus J. Frankl. Dramaturgia a inscenačná úprava: Ladislav Stýblo. Réžia: Petr Kracik. Asistent réžie: Stanislav Slovák. Kostýmy: Andrea Kučerová. Scéna: Jaroslav Milfajt. Hudba: Dalibor Štrunc. Dramaturgická spolupráca: Jiří Záviš. Premiéra: 19. 2. 2011.

      Umberto Eco je jedným z najvýznamnejších súčasných predstaviteľov semiotiky (veda o znakoch) a postmodernej filozofie v Európe. Profesor Bolonskej univerzity, čestný člen mnohých ďalších univerzít... Ale známou a populárnou osobnosťou by sa nestal, keby sa nevenoval písaniu románov a keby už jeho prvý román MENO RUŽE, horor zo stredoveku či detektívka, sa nestal jedným z načítanejších diel 20. storočia.

      Pán profesor je skutočne renesančný človek. Venuje sa s rovnakou energiou písaniu vtipných a hryzavých fejtónov, komentovaniu spoločenského života rodného Talianska aj svetovej civilizácie ako semiotike či okultným vedám. Zbiera najrôznejšie knihy o kabale, o slobodomurároch, o taoizme, budhizme a šintoizme, o tých najčudnejších paranormálnych javoch, ktorými sa zaoberala a zaoberá čierna a biela mágia. Nie že by tomu všetkému veril. Naopak, baví ho kriticky sa zamyslieť nad príčinami ľudských myšlienkových úchyliek. Ako ľavicovo zamýšľajúci intelektuál prirodzene rozmýšľa materialisticky, doslova loví v pamäti ľudstva kauzálne súvislosti vývoja spoločenských pohybov a ľudského myslenia. Ale na kritický postoj má iste právo, lebo vie. Je vzdelaný. Všetko o čom píše, má do veľkej hĺbky naštudované. Asi práve preto si môže dovoliť luxus kritického nadhľadu a kto sa pozorne začíta do jeho diela, nájde tam aj miesta sebairónie, aj takmer humorného nadhľadu nad tým pachtením ľudstva po poznaní, ktoré je stručne vyjadrené v kresťanskej Biblii: Quo Vadis domini....

      Už v roku 1959 mladý Eco napísal jedno zo svojich základných bádateľských diel, Rozvoj stredovekej estetiky. Román Meno ruže (1980) bol vlastne prirodzeným pokračovaním jeho myšlienkového procesu. A bol to pre Eca šťastný krok. Vďaka veľmi dobre a pútavo napísanému románu s detektívnou zápletkou sa mu podarilo medializovať svoje snaženie. Pán profesor vystúpil zo šedi knižníc, ktorými sú obklopení vedátori spoločenskovedných disciplín a spopularizoval temné obdobie našej civilizácie, kresťanský stredovek v Európe.

      Keby som bol puristickým zástancom kresťanskej ideológie, veľmi by ma román Meno ruže naštval. On totiž odhaľuje niečo, čo je síce pre ľudskú civilizáciu príznačné, ale radšej sa o tom nehovorí. Mocenské boje, ľudská chamtivosť, náboženská slepota vedúca až k absurdným uzáverom. Konanie zla v mene dobra. V socializme sa vravieval vtip: Budeme bojovať za mier, aj keby sme pri tom mali všetci pomrieť! Tak to mi prišlo na um, pri čítaní románu Meno ruže. Fanatizmus už neraz ukázal, aké strašné môžu byť ľudské činy. A ako je ľudstvo nepoučitelné.

      Umberto Eco je – verím že nechtiac, lebo jeho zaujíma podstata vecí, nie povrchná účelnosť – sarkastickým kritikom katolíckej cirkvi. Na tom stredovekom pachtení v období, keď sídlil pápež v Ríme a druhý truc pápež v Avignone (14. storočie), nie je veru nič vznešeného. Hoci cirkevní otcovia doteraz nevydali jediný traktát, encykliku, v ktorej by sa kriticky postavili k tomu temnému stredoveku, plnému vražednej inkvizície, mučenia, upaľovania na hranici, povedal to za nich ten antikrist Umberto Eco. A povedal to tak suverénne, vierohodne, že zviklal nejedného kresťana v jeho viere, že Boh vie, čo robí, keď takto vedie svoje ovečky cestou k poznaniu jedinej pravdy. Kvalitnejšiu ideologickú diverziu proti kresťanstvu nenašli ani propagátori marxizmu-leninizmu, hoci sa veľmi snažili podkopať korene vierovyznania. Filozof Eco však na to šiel celom inak ako povrchní propagátori ateizmu. On skúmal a zbieral fakty, porovnával a objektívne hodnotil. Jednoducho robil svoju vedeckú prácu. A že mu z toho vyšla také neľútostná kritika stredovekého kresťanstva? Vyšla, pretože taká skutočne vtedajšia spoločnosť bola. A že doteraz neboli ideológovia kresťanstva schopní sa s tým vysporiadať? To už je iný problém. Umberto Eco na to nepoukazuje. Nemusí. Uzávery si urobí každý súdny človek sám. Eco nikoho nenahovára, aby sa stal ateistom. Veď keby Boh chcel, tak to nepripustí....

      Toto trochu širšie expozé som mal potrebu napísať, aby som následne osvetlil, aká je dramatizácia románu. Formálne prvky a dejová línia je zachovaná. Nazrieme do zložitých zákutí politiky a rozháranosti mocenských bojov. Zoznámime sa s Aristotelovou knihou O smiechu a s puritánskymi názormi na humor. Načrieme do tajov botaniky a prežijeme aj zmyselnú sexuálnu túžbu, ktorá je mníchom odopieraná. Zažijeme hrôzu mučenia a krivého priznania, strach z bolesti, ktorý je väčší, ako strach zo smrti. Sme svedkami márnych pokusov o zblíženie rôznych výkladov božích úmyslov, kde antagonizmus fanatických mníchov môže pokojne končiť úkladnými vraždami. To všetko v dramatizácii je, rovnako ako to je vo výbornom rovnomennom filme režiséra Jean-Jacques Annauda so Seanom Conneryom v hlavnej úlohe benediktínskeho vyšetrovateľ vrážd v kláštore. Lenže ako vo filme, tak v divadelnej dramatizácii Clausa J. Frankla (úprava pre MDB Ladislav Stýblo) ostalo veľa z Ecových myšlienok nedopovedaných. Divadlo jednoducho nemá toľko priestoru, aby sa mohlo na doskách povedať všetko, alebo takmer všetko. Pravdu povediac, kedysi som počul v Českom rozhlase dramatizáciu (2002) románu Meno ruže. Teraz som si ju vyhľadal, čiže „vygoogloval“. Autorom dramatizácie bol Michal Lázňovský a režisérom Ivan Chrs – bolo to určite najlepšie spracovanie románu, kde sa dostali do éteru detaily, ktoré iným dramatizáciám chýbajú. Ale asi je to fenomén zvukovej nahrávky, hovoreného slova, ktorý dáva myšlienkovým rozmerom väčší priestor. Výsledkom mojej empatie s Menom ruže je, že sa určite zasa po rokoch k románu vrátim, teraz ako pátrač po myšlienkach, ktoré mi v dramatizáciách chýbali. Ale ak inscenácia v Mestskom divadle v Brne zapôsobila aj na iných divákov ako na mňa, tak určite splnila svoj účel.

      Poďme sa však pozrieť na samotnú inscenáciu, ktorá mala len nedávno premiéru na veľkej hudobnej scéne brnianskeho divadla. Skúsený scénograf Jaroslav Malfajt využil celý priestor scény aj portálu a postavil skutočne sugestívny temný kláštor, s niekoľkými jednoduchými prestavbami, ktoré využívajú dokonalú techniku hudobnej scény. So stavbou korešpondovali aj stredoveké mníšske habity Andrei Kučerovej a celú atmosféru podporila práca svetiel a hudba. (Skladateľ Dalibor Štrunc, hudobná réžia Karel Cón, Miloš Makovský – mimochodom, mužské stredoveké zbory boli mimoriadne sugestívne.)

      Režisér inscenácie Petr Kracík vytvoril vierohodnú atmosféru 14. storočia v kláštore. Možno dokonca sugestívnejšie, než v onej slávnej filmovej verzii. Divadlo je živé, celuloid je celuloid. A viedol hercov k hlbokému pochopeniu postáv – vtiera sa mi sem komentár: Stanislavskij by mal radosť. Vierohodné herectvo bolo totiž hlavným atribútom, s ktorým, režisér pracoval a mohol si dovoliť neštylizované, precítené herecké vedenie, pretože ansámbel MDB je na takú úlohu skutočne pripravený. Benediktínsky vyšetrovateľ Viliam z Baskervillu Viktora Skálu, rovnako ako jeho novic Adson Vojtecha Blahutu (rozohral nádhernú scénu túžby po fyzickej láske s Andreou Březinovou – alternantka Hana Kovaříková). Ďalší protagonisti – muži z kláštora františkánov aj návštevníci benediktíni - hrali tiež príkladne. Opát Zdeňka Junáka, vyslanec pápeža Martin Havelka, správca kláštora Rastislav Gajdoš, alebo bláznivý Salvátor, ktorého si s chuťou zahral Stano Slovák (tiež asistent réžie celej inscenácie).

      Možno konštatovať, že inscenácia Meno ruže v Mestom divadle v Brne sa zaradí do série úspešných titulov, ktoré „plnia kasu“ a súčasne zanechájú v divákoch nepokoj. Neviem, ako sa k inscenácii postavia praktikujúci veriaci – asi v nich vyvolá nepokoj väčší, než v divákoch, ktorí pristupujú k viere vlažnejšie. Určite však u všetkých vyvolá onú anagnoris, aristotelovskú očistu poznaním. A to je, myslím si, účelom príbehu z temného stredoveku.

      Multikultúrne centrum pre nezávislú tvorbu Stadion v Brne umožňuje rôznym divadelným združeniam prezentovať svoje diela. Niekoľko rokov tu pôsobilo štúdio G herca a režiséra Petra Gazdíka (domovská scéna: Mestské divadlo v Brne), ktoré tu napríklad uviedlo nádherný muzikál Mníšky v réžii Karola Spišiaka (už, bohužiaľ, pozerá na naše snaženie sa tam zhora...). Ostatný rok prichýlil aj tvorcov z Buran Teatru, ktorí už niekoľko rokov svojimi nápaditými a súčasne minimalistickými inscenáciami budia pozornosť divadelných fajnšmekrov (písal som na tomto webe o ich inscenovaní Mizantropa.)

      Nedávno mala na scéne Stadionu premiéru (20. januára 2011) hra EXPRES NA ZÁPAD / THE SUNSET LIMITED, ktorú napísal nositeľ Pulitzerovej ceny (za román Cesta) dramatik a scenárista Cormac McCarthy. V roku 2008 film s jeho scenárom, Táto krajina nie je pre starých, dostal štyroch Oscarov. Autor je, dá sa povedať, teraz v Amerike „In“ a treba tiež zdôrazniť, že zaslúžene.

      Je celkom zaujímavé, že sa taký autor doteraz nepresadil v Európe a opäť mám nutkanie pridať poznámku – nezaslúžene. Preto si vysoko cením dramaturgický počin niekoho neznámeho (v materiáloch o inscenácii dramaturg uvedený nie je), zásluhou ktorého nielen v Českej republike, ale v Európe, uviedli prvý raz jeho „two high mill show“ Expres na západ. Dielo preložila Alžběta Šáchová, réžie sa ujala Hana Mikolášková. (Do širšieho divadelného povedomia sa dostala autorskou inscenáciou De Merteuil - Valmont - De Sade. Jej inscenačná tvorba je spojená napr. s Divadlom Husa na provázku - Bar(d), Malou scénou Národného divadla v Brne - Účtování v domě Božím, Mestským divadlom Zlín - Salon d´été - Letní salon, Muž z kraje La Macha a HaDivadlom - Fanouš a prostitutka aneb Klišé v negližé. Režíruje v brnianskom Divadle Polárka, kde inscenuje predovšetkým hry pre deti a mládež - Vánoční hra, Mauglí, Malé ženy, Princezna Konvalinka, Jánošík.)

      Skôr, než sa dostaneme k hercom a k herectvu, venujem pár riadkov obsahu: Beloch a černoch sa stretnú na železničnej stanici. Beloch je profesor, intelektuál, černoch „plebs“, ako sa neskôr dozvieme aj bývalý väzeň, ktorý „sedel“ za vraždu. My sa s nimi stretávame v byte černocha, kam asi zúboženého profesora ten chlap priviedol po tom, čo mu zachránil život – zabránil mu skočiť pod vlak Expresu na západ. Táto nesúrodá dvojica, afroameričan (ako sa z nepochopiteľných dôvodov černochom v Amerike vraví a beloch, vedú spolu dosť antagonistický dialóg. Profesor je ateista, černoch veriaci, ale taký zvláštny veriaci, ktorý si pánaboha, Ježiša aj anjela strážneho, vykladá po svojom. Mal vo väzení dosť času premýšľať o sebe aj o Všemocnom, a tak prekvapuje vzdelaného, ale práve vďaka vzdelaniu v reálnom živote veľmi neistého, profesora. Černoch mu zachránil život, hoci sa mu o to nikto neprosil. A černoch je v roli spasiteľa. „Spasil som profesora, je to málo?“

      Brilantne napísané dialógy, premyslená výstavba príbehu, to všetko robí z inscenácie lahôdku. Divák je prikovaný k sedadlu, smeje sa a súcíti, pretože tak ako v živote, aj tu sa stretáva na úzkej hrane komično s tragikou.

      Je načase zmieniť sa o hercoch. Jiří Vyorálek a Tomáš Sýkora v postavách Black a White vytvorili na jednoduchej scéne, ktorá pripomínala koľajište (scéna Zuzana Přidalová) nádhernú dvojicu odlišných ľudí. Black, plný neuveriteľnej energie a vôle žiť. Tej vôle má na rozdávanie. A White, vyhorený človek, ktorý už neverí nikomu a ničomu, nevidí dôvod, prečo ďalej žiť. Obaja herci si tie role užili a nedá sa povedať, kto lepšie a kto horšie. Boli proste výborní a vyťažili z dômyselne vystavaného textu maximum. A klobúk dolu aj pred režisérkou, ktorá im veľmi jednoduchými prostriedkami hudby a svetla k tým fascinujúcim výkonom pomohla. Viac ako hodinový dialóg nemal žiadny oporný bod, žiadne mizanscény, o ktorých by sa dalo povedať, že odtiaľ je to také, odtiaľ zasa iné. Preto s tichým obdivom pozorujem hercov, ktorí sa dokážu v dlhom, komplikovanom filozofujúcom texte zorientovať, jednoducho: vedieť všetko naspamäť. Tu sa tiež ukázala divadelná skúsenosť, veď na domovskej scéne protagonistov, v Divadle na Provázku, majú za sebou nejednu komplikovanú inscenáciu.

      Hra Expres na západ je vydarenou sondou do ľudskej duše. Je to hra o zomieraní aj hra o vôli žiť. Je to hra dosť smutná, ale napriek tomu sa pri jej sledovaní, neraz úprimne zasmejeme.